Macron, falošné víťazstvo

Emmanuel Macron bol znovuzvolený za prezidenta Francúzskej republiky s viac ako 58,5 % hlasov proti 41,4 % pre Marine Le Penovú. Tento pohodlný náskok vo voľbách je odrazom dvojkolového hlasovacieho systému a maskuje hlboké sociálne rozdiely, ktoré sa počas predchádzajúceho volebného obdobia výrazne zhoršili a na ktorých ďalšie prejavy nebudeme musieť dlho čakať.

30.04.2022 14:00
debata (7)

Nepopierateľná, no relatívna politická väčšina, ktorá vzíde z volebných urien, nezodpovedá sociologickej väčšine, ktorej pohyb by umožnil Francúzsku čeliť výzvam, pred ktorými stojí.

Emmanuel Macron aj teraz, podobne ako Jacques Chirac v roku 2002 proti Jeanovi-Marimu Le Penovi, a ako sám v roku 2017 proti jeho dcére, ťaží z odmietnutia krajnej pravice. Podľa prieskumu agentúry Ipsos-Sopra Steria, ktorý sa uskutočnil v dňoch 21. – 23. apríla, ho 42 % voličov zvolilo „predovšetkým preto, aby zastavil Marine Le Penovú“. Ale tento „republikánsky front“ dlhodobo postupne slabne: Chirac v roku 2002 vyhral s 82 % odovzdaných hlasov a Macron v roku 2017 so 66 %. Ak vezmeme do úvahy vysokú neúčasť (28 %) a veľký počet prázdnych alebo neplatných hlasovacích lístkov, Macron je najslabšie zvoleným francúzskym prezidentom od čias Georgea Pompidoua v roku 1969, ktorý získal 38,5 % hlasov oprávnených voličov. Hlasovanie za jeho liberálny program je stále slabé, keďže získal len 20 % voličov zaregistrovaných v prvom kole (27,8 % odovzdaných hlasov). Táto nespokojnosť čoraz väčšej časti občanov vyvoláva otázku reprezentatívnosti volených predstaviteľov a obavy, že akási frustrácia zo súčasnej demokracie sa pretaví inými kanálmi.

Koniec tradičnej politickej štruktúry

Z politického a programového hľadiska prinieslo prvé kolo vyjasnenie akéhosi zavŕšenia politického preskupovania spôsobeného v roku 2017 Macronovým zvolením. Voličská základňa sa v súčasnosti rozdeľuje do troch veľkých skupín, ktorých členstvo je porovnateľné, t. j. každá má asi tretinu. Prvá, kvalifikovaná ako krajná alebo radikálna pravica, sa mobilizuje v otázkach identity, bezpečnosti a prisťahovalectva. Reprezentovali ju kandidatúry Marine Le Penovej, Érica Zemmoura a Nicolasa Duponta-Aignana, t. j. 32 % odovzdaných hlasov. Tento prúd napreduje, ale stále naráža na odpor.

Druhý celok smeruje v dvoch prúdoch od stredu doprava a od stredu doľava. Napriek zdaniu sú ideologické rozdiely len malé: spája ich neotrasiteľná viera v prednosti súkromného podnikania, a napriek všetkým krízam posledných rokov aj tzv. atlantické a európske hodnoty. Kandidatúry Valérie Pécressovej (Republikáni, 4,78 %) Anne Hidalgovej (Socialistická strana, 1,75 %) a Emmanuela Macrona (Republika v pohybe) nazbierali spolu 34,8 % hlasov. Macron pohltil podstatnú časť dvoch ďalších veľkých síl, ktoré 50 rokov vytvárali štruktúru francúzskeho politického života.

Návrat takéhoto „triedneho hlasovania“ je o to zaujímavejší, že opatrenia, ktoré Emmanuel Macron prijal po svojom zvolení v roku 2017, sa priamo zameriavali na najbohatších: zrušil daň z hnuteľného majetku a zaviedol rovnú daň z kapitálových príjmov.

A do tretice voliči, ktorí sa prednostne zameriavajú na sociálnu spravodlivosť a ekológiu, predstavujú približne 30 % – podľa toho, či medzi nich zahrnieme alebo nezahrnieme niektoré zložky. Jeanovi-Lucovi Mélenchonovi chýbalo iba 420-tisíc hlasov, aby mohol v druhom kole zastupovať environmentálnu ľavicu. Líder strany Nepoddajné Francúzsko (La France insoumise) teraz verí vo svoje šance stať sa po júnových parlamentných voľbách „kohabitačným“ premiérom. Muselo by sa mu podariť zhromaždiť okolo svojho programu Ľudovej únie sily, ktoré sa v prvom kole rozštiepili (nepoddajní, časť socialistov, ekológovia, komunisti, krajná ľavica). Túto nádej mu pomáhajú zachovať dva nedávne prieskumy agentúry Ipsos-Sopra Storia: podľa nich si 56 % až 63 % opýtaných prialo, aby Emmanuel Macron „prehral parlamentné voľby“.

Preskupovanie síl a rozpad ľavice

Kľúč k týmto voľbám, ktoré reálne rozhodnú o politike Francúzska na najbližších päť rokov, tkvie v schopnosti každej z troch dominantných síl vytvoriť celok. Väčšinový dvojkolový volebný systém, prvoradý význam prezidentských volieb a niekoľko konkrétnych rozdielov medzi „vládnymi stranami“ však naznačujú, že Emmanuel Macron bude mať v Národnom zhromaždení väčšinu, hoci s väčšími ťažkosťami ako v roku 2017. Ak bude môcť počítať s novými zoskupeniami Republikánov, niektorí budú radšej vychádzať s Národným združením (stranou Le Penovej) a iní si budú chcieť zachovať nezávislosť. Na prebiehajúcom preskupovaní je však najzaujímavejšia volebná sociológia.

Prezident François Mitterrand vo svojom inauguračnom prejave 21. mája 1981 vyslovil slávnu vetu, ktorá zhrnula to, čo vtláča voľbám historický charakter a otvára cestu k hlbokým spoločenským premenám: „Tretia etapa dlhého putovania, ktorá nasleduje po Ľudovom fronte a Oslobodení, tkvie v tom, že demokraticky vyjadrená politická väčšina Francúzov sa práve stotožnila so svojou sociálnou väčšinou.“ Robotníci, zamestnanci a strední manažéri sa masívne zmobilizovali na kandidátke Socialistickej strany, pridŕžajúc sa zásadného ľavicového programu a hesla „Zmeniť život“.

O dva roky neskôr, v marci 1983, spustila ľavica pri moci sociálno-liberálny obrat, ktorý ju postupne od ľudového elektorátu vzdialil. Ten v ďalších voľbách čoraz častejšie nevolil a postupne sa prikláňal ku krajnej pravici. Smiešne nízke skóre starostky Paríža Anne Hidalgovej v prvom kole aprílových volieb vyznieva ako zavŕšenie oddelenia Socialistickej strany od toho, čo bolo historicky jej základňou.

Prezident bohatých

Prieskumy o zložení voličov hovoria o vytvorení „elitného bloku“ okolo Emmanuela Macrona. Sklon voliť v jeho prospech je viac ako kedykoľvek predtým podmienený úrovňou príjmu: čím viac Francúz zarobí, tým je pravdepodobnejšie, že bude voliť úradujúceho prezidenta. Hlasovanie v jeho prospech okrem toho priamo súvisí s výškou formálne dosiahnutého vzdelania. Návrat takéhoto „triedneho hlasovania“ je o to zaujímavejší, že opatrenia, ktoré Emmanuel Macron prijal po svojom zvolení v roku 2017, sa priamo zameriavali na najbohatších: zrušil daň z hnuteľného majetku a zaviedol rovnú daň z kapitálových príjmov. Hlavným úspechom bolo, že sa časť strednej triedy podarilo presvedčiť, že jej záujmy sú čoraz bližšie záujmom dominantnej oligarchie – onoho povestného 1 %.

Povstanie žltých viest mu dalo príležitosť ukázať, že v záujme zachovania nastoleného poriadku je pripravený uchýliť sa aj k tým najbrutálnejším policajným opatreniam a zrušiť mnohé slobody. A napokon pandémia COVID-19 mu dovolila ukázať aj to, že neoliberalizmus neznamená koniec štátu, ale umožňuje štát riadiť tak, aby – slovami Jamesa K. Galbraitha v jeho knihe Predátorský štát: Ako konzervatívci ustúpili od slobodného trhu a prečo by to mali urobiť aj liberáli – „jednotlivcom i skupinám prinášal viac peňazí, aby čo najmenej obmedzoval ich moc a ponúkal čo najväčšiu možnosť finančnej záchrany v prípade, že sa niečo pokazí“.

Dymová clona voľného trhu

Zostáva záhadou, akým spôsobom si táto menšina udržiava hegemóniu – okrem vplyvu prostredníctvom médií. Zoči-voči elitnému bloku sa ľudové hlasy rozdelili ešte z minimálne dvoch dôvodov. Po prvé, časť ľavice ho opustila a prijala ideológiu „voľného trhu“, a to až do takej miery, že sa voľný trh čoskoro ukázal ako jediný myšlienkový prúd, dostatočne prostý na to, aby sa mu dalo uveriť a efektívne si zamieňať dymovú clonu s hrou záujmov. A následne – otázky identity poslúžili ako náhradná ideológia pre najväčšmi znevýhodnené vrstvy, pre životy, ktoré zničila deindustrializácia a celková deformácia sveta.

Obranou verejných služieb a výdobytkov sociálneho štátu si Marine Le Penová pritiahla veľkú časť ľudových hlasov: 36 % hlasov zamestnancov a robotníkov v prvom kole, 29 % hlasov nezamestnaných. Aj vzostup Nepoddajného Francúzska tkvie v opätovnom získaní tohto elektorátu: 25 % robotníkov a zamestnancov, 34 % nezamestnaných volilo Jeana-Luca Mélenchona. Posledným podstatným sociologickým ukazovateľom je vek. Emmanuel Macron triumfuje medzi dôchodcami a na prvom mieste je len v skupine nad 60 rokov.

Marine Le Penová vedie medzi voličmi vo veku 35 až 59 rokov, zatiaľ čo Jean-Luc Mélenchon dominuje v kategórii do 34 rokov. Vzhľadom na zásadný význam klimatických otázok, ktorých dôsledky nebudú trpieť najstarší voliči, mnohí ľutujú vysokú neúčasť mladých ľudí. Prečo si nepredstaviť možnosť, že by sa váha hlasu merala priemernou dĺžkou života? Dvadsaťročný volič bude musieť znášať dôsledky dnešných politických rozhodnutí oveľa dlhšie ako 60-ročný volič. Nebolo by logické, že jeho hlas zaváži oveľa viac, za predpokladu pridelenia koeficientu nepriamo úmerného veku?

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Viac na túto tému: #Francúzsko #Marine Le Penová #Emmanuel Macron #Jean-Luc Mélenchon #prezidentské voľby vo Francúzsku