Odborový funkcionár Ján Košč si však myslí, že zásadným problémom celého balíka pomoci je jeho ad hoc uchopenie a absolútna ignorancia systémových nastavení sociálneho systému. Ekonóm Vladimír Bačišin je ešte kritickejší a upozorňuje, že keď dnes vláda rozdáva, v budúcnosti bude musieť niekde ubrať.
Každá, aj nedostatočná, pomoc je vítaná
Ján Košč, odborový funkcionár
Nekompletná zostava vládnej koalície predstavila pomoc najchudobnejším obyvateľom, ktorú kreovala niekoľko mesiacov aj prostredníctvom mediálnych prestreliek.
Po dvoch rokoch pandémie a pri dnešnej úrovni inflácie je každá pomoc, smerovaná tým najzraniteľnejším vítaná, a preto by sme mohli koaličníkom vyjadriť vďačnosť. Samozrejme, vďačnosť za aktuálne avizovanú pomoc nemôže byť bezbrehá, najmä ak má svoje závažné limity.
Skôr ako prejdeme k pomenovaniu nedostatkov, pozrime sa na reakciu „opozičného lídra“, ktorý sa hrdo hlási do sociálno-demokratického košiara. Vyťahovanie protirómskych nálad je absolútne neprijateľné v akejkoľvek slušnej spoločnosti, nielen v tej ľavicovej. Za tieto hlúpučké reči, namiesto argumentačne podporenej kritiky, Smer a jeho líder už dávno mali inkasovať červenú kartu v európskej rodine Socialistov a demokratov (S&D).
Hoci politici dlho rozprávali o cielenej pomoci tým najchudobnejším, nakoniec je podpora viac plošná, aj z dôvodu, že cielená pomoc je náročnejšia na realizáciu, byrokratické kapacity a aj omnoho pomalšia ako tá plošná. A v súčasnej situácii nám chýba nielen čas, ale hlavne štát nemá dostatok úradníkov, ktorí by kontrolovali splnenie podmienok pomoci.
Zásadným problémom celého balíka pomoci je jeho ad hoc uchopenie a absolútna ignorancia systémových nastavení sociálneho systému
Zásadným problémom navrhovaných opatrení je fakt, že namiesto systémovej pomoci bude jej veľká časť len jednorazovou, ktorej efekty veľmi rýchlo odznejú. Na rozdiel od inflácie, ktorá ak by aj prestala rásť, tak vyššie ceny tu už ostanú s nami dlhodobo. Oveľa lepšou alternatívou by boli systémové a pravidelné príspevky na bývanie, ktoré navrhovala okrem iných aj prezidentka Čaputová. Minister Krajniak ich síce v televíznej diskusii zmietol zo stola s tým, že príspevky na bývanie by boli v menšej sume ako jednorazová pomoc – nepovedal však, že v jednom mesiaci. Príspevky na bývanie by v dlhodobom horizonte pomáhali omnoho viac.
Problematickým je aj nastavenie daňového bonusu. Na jednej strane ho dostanú aj zamestnanci s deťmi, ktorí poberajú tisícové platy a na strane druhej naň nebudú mať nárok zamestnanci, ktorí pracujú za také nízke mzdy, že neplatia žiadne dane. Napríklad živitelia(ľky) jednorodičovských rodín, ktorí pracujú na skrátené úväzky. Nastavenie síce obhajoval v televíznej diskusii aj premiér Heger ako výhodu pre nízkopríjmových, niekto mu však zjavne nevysvetlil, že navrhované nastavenie vylučuje tých najchudobnejších zamestnancov. O nepracujúcich rodičoch ani nehovoriac.
Na budúci rok má ísť na pomoc najchudobnejším miliarda eur, pričom polovicu tejto pomoci má tvoriť príspevok na aktivity detí. Na jednej strane je takéto opatrenie dobré, ak sa použije na aktivity, ktoré pomôžu rozvoju talentov detí. V tomto ohľade výborne investované prostriedky. Ako zásadný nedostatok však možno vnímať, že tieto prostriedky nijako zásadne nepomôžu chudobným rodinám vymaniť sa zo zovretia inflácie a z existenčného stresu. Pomôže to rodinám, ktoré aj doteraz platili svojim ratolestiam rôzne krúžky, kurzy a kluby. Ako to však pomôže rodinám z hladových dolín, ktoré si zväčša nemôžu dovoliť ani cestu do najbližšieho mestečka?
Zásadným problémom celého balíka pomoci je jeho ad hoc uchopenie a absolútna ignorancia systémových nastavení sociálneho systému. Nie, jeho rozvrat sa nezačal pred dvoma rokmi, je to dlhodobá záležitosť. Prvý veľký útok sa začal za ministra Kaníka, ktorý osekal sociálne dávky a spôsobil sociálne výbuchy hlavne na východe Slovenska, ktoré upokojovali zásahy armády a polície. Následne dochádzalo ku konzervatívnym zmenám a k zmenám zavádzajúcim zásluhovosť pomaly ku každej dávke. Rôzne sociálne balíčky, aj napriek ich parciálnej pozitivite, prinášali do systému ešte väčší chaos a neprehľadnosť.
Minister Krajniak plánuje financovať pomoc zdaňovaním najbohatších firiem, čo zase zásadne odmieta SaS. Čo takto konečne pristúpiť k zásadnej reforme daňovo-odvodového systému? Tak, aby sme nemali rekordne vysoké odvodové zaťaženie pracujúcich a zároveň rekordne nízku daňovú kvótu? Tieto disparity nám narúšajú nielen daňový a sociálny systém, ale aj sociálnu kohéziu spoločnosti.
Ekonomické bludy politikov
Vladimír Bačišin, ekonóm
Koronavírus mal v uplynulých dvoch rokov vážne dosahy na svetovú ekonomiku. Prvým bolo čiastočné alebo úplné zastavenie činnosti podnikov, ale aj poskytovanie služieb všetkého druhu.
V ekonomike existuje mnohokrát dokázané pravidlo: Množstvo vyrobenej produkcie a poskytnutých služieb vyjadrené v peniazoch by malo byť také isté, aké je množstvo peňazí v obehu v danej ekonomike. Súčet hodnoty tovarov a služieb má pomenovanie hrubý domáci produkt. Dva roky bola situácia v ekonomike nielen na Slovensku, ale aj na celom svete taká, že množstva peňazí bolo viac, ako je hodnota hrubého domáceho produktu.
Keďže sa nevyrábalo, nebol dopyt po surovinách a komponentoch pre výrobky. Po tom, čo sa začala výroba, bol dopyt väčší ako ponuka. Tým stúpli ceny. Rast cien sa začal minulý rok v lete a na jeseň. Nie je preto celkom pravda, že rast cien plynu spôsobil konflikt Ruskej federácie na Ukrajine. Predchádzajúce tvrdenie nie je nič iné len ideologická stranícka rozprávka. Tak ako existuje zákon zachovania energie, existuje aj zákon zachovania ideológie. Vymenia sa slová, ale spôsob myslenia zostáva. Komunistické politické strany s monopolom moci kedysi hovorili o svetlejších zajtrajškoch. Vladimír Iljič Ulianov, známy pod pseudonymom Lenin, hovoril o „svetle na konci tunela.“ Dnes z úst politikov zaznieva tvrdenie „lepšie bude.“ Nebude, lebo rast cien bude dlhodobý. Svetové organizácie predpokladajú, že za ďalšie dva roky môžu ceny potravín stúpnuť o jednu štvrtinu.
Druhou oblasťou, o ktorú by sa verejnosť mala zaujímať, sú verejné financie, alebo populárnejšie povedané štátny rozpočet. Ten má príjmy a výdavky. Nie sú to peniaze, ktoré si našetrili politici. Niekedy sa však správajú, akoby rozdávali peniaze obyvateľom zo svojich vlastných vreciek. Naopak, úspory a majetok politických strán sú zaplatené z daní obyvateľov.
Existuje pravidlo, že príjmy a výdavky štátneho rozpočtu by mali byť rovnaké. V lepšom prípade by mali byť príjmy vyššie ako výdavky, aby si krajina ušetrila na horšie časy. Keď sú príjmy nižšie ako výdavky, krajina si musí požičať.
Súčasný stav rozpočtu sa dá prirovnať k peňaženke človeka. Ak má niekto za rok príjem 10-tisíc eur a minie 16-tisíc eur, tých 6 000 si musí požičať. Raz ich však musí (aj s úrokmi) vrátiť. Preto bude mať človek v budúcnosti menšie výdavky.
Posledné dva roky počuť od politikov jednoduchú tézu. Dali sme ľuďom toľko a toľko. Ľuďom sa však rozdávajú ich budúce nižšie príjmy. Slovensko si požičiava. Raz to však bude musieť vrátiť.
Posledné dva roky počuť od politikov jednoduchú tézu. Dali sme ľuďom toľko a toľko. Ľuďom sa však rozdávajú ich budúce nižšie príjmy. Slovensko si požičiava. Raz to však bude musieť vrátiť.
Bude si musieť požičať aj na peniaze, ktoré chce ministerstvo financií rozdať všetkým rodinách. Zastavme sa pri slove všetkým. Toto slovo ako princíp sociálnej politiky využívala aj predchádzajúca vláda. Vlaky bez poplatku, ale určite nie zadarmo poskytovala všetkým študentom. Správnejšie by bolo, ak by mali študenti len zľavu na vlak alebo ak by mali právo cestovať bez poplatku len tí, ktorých rodiny majú nízke príjmy. Podobne je to aj s obedmi, ktoré boli takzvane zadarmo. Nič nie je zadarmo. Ľudia si ich zaplatili vlastnými daňami. Prečo by obedy svojim deťom nemohli platiť tí, ktorí na to majú?
Princíp dávať všetkým je jednoduchší. To isté, čo predtým robila bývalá vláda, robí aj tá dnešná. Chce všetkým rodinám, ale aj dôchodcom rozdať peniaze. Plošne. To znamená, že aj tým, ktorí to nepotrebujú.
Aké z toho plynie ponaučenie? Nikto nie je proti tomu, aby chudobní obyvatelia dostali podporu. Rozumnejšie je zamerať sa na tých, čo pomoc skutočne potrebujú, čiže prehodnotiť peňažné, ale aj hmotné vyjadrenie životnej úrovne obyvateľstva. To však už nie je o politických ideologických rozprávkach, ale o vážnej analytickej práci.
Na ňu nie je potrebná vysoká matematika modelov, ale jednoduché počty. Je to o niečo náročnejšie ako princíp rozdajme všetkým. Vážna analytická práca vlády by mala byť zameraná na to, ako sa dá ušetriť v rôznych sférach výdavkov. Pretože ak štát bude prispievať na rast životnej úrovne chudobnejších obyvateľov, nemusel by si požičať, mohol by ušetriť. Zväčšovanie dlhov nie je nie svetlejším začiatkom, skôr naopak.