Vážení budúci editori diela Jána Ondruša!
Píšem vám pri príležitosti nedožitej deväťdesiatky tohto veľkého básnika mojej generácie. Jeho jubileum sa totiž stáva aj príležitosťou, aby sa znova vynoril nezmysel, – už toľko ráz zopakovaný, až sa začal stávať pravdou, – že v roku 1982 Ondrušovi vyšiel výber z poézie Pamäť, „ktorý autor neautorizoval“.
A drží sa táto „pravda“ pri živote aj napriek tomu, že ešte stále je nažive zostavovateľ tej knihy a autor doslovu k nej Štefan Strážay, ktorý môže uviesť veci na správnu mieru – 40 rokov sa ho však nikto na nič neopýtal.
Ešte žijem aj ja, kedysi vedúci redaktor oddelenia poézie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a iniciátor vzniku tej k Ondrušovej päťdesiatke vydanej knihy. Ani mňa sa 40 rokov nikto na nič neopýtal.
Neraz som však už o tom aj bez opýtania písal. Je teda zaznamenané, že zmluvu, na základe ktorej sme Pamäť vydali, podpísal vtedy nielen Ján Ondruš, ale aj jeho tútor brat Miloš.
A keby aj vydavateľstvo Slovenský spisovateľ vyhodilo medzičasom svoj archív a tá zmluva už neexistuje, ešte vždy má kto porozprávať, že Jána Ondruša (žil vtedy v Banke pri Piešťanoch) sme navštívili a už platnú zmluvu (podpísanú už jeho bratom) sme mu tam na druhý podpis priniesli až štyria (Štefan Strážay, Ján Buzássy, Vojtech Kondrót a ja) – a že ju aj Ján Ondruš vtedy podpísal a ani po vyjdení knihy nespochybnil. Iba zo skromnosti trochu frflal, že Štefan Strážay zaradil do výberu aj niekoľko jeho juvenílií, ale presvedčili sme ho, že sú krásne.
A naozaj boli – a stále sú – krásne. Overiť si to môže každý aj dnes – už na jeho prvej publikovanej Básni dvoch rúk (Mladá tvorba 2/1956). O akú ľudskú situáciu v nej ide, napovie už jej prvý verš: „Dvaja ľudia v teplom pachu nemocnice…“ A o kus ďalej verše:: „Dvaja ľudia. Jeden sa dal do rozprávania, / druhý jeho príbeh do pamäti schoval,". Hoci si z toho rozprávania odcitujeme iba úryvok, aj dnes z neho pocítime, akým zjavením bol v roku 1956 tento dovtedy neznámy básnik.
No odvtedy – a takisto aj od roku 1982 – ubehlo veľa času, a tak sa stalo, že v roku 2012 vyšlo v Kalligrame Ondrušovo Básnické dielo pod dohľadom kvalitnej edičnej rady, ktorá však vzala svoju zodpovednosť na ľahkú váhu. Usúdila totiž, že bude v poriadku, keď Ondrušov životopis napíše a jeho dielo okomentuje jeho brat, ktorý – v dobrom úmysle, ale bez odbornej spôsobilosti – potom namiesto overených faktov pustil do obehu svoje zahmlené dohady.
Nepripomínam to kvôli sebe. Nikdy som s Janom Ondrušom nemal spor, nikdy som nepovedal ani nenapísal o ňom zlé slovo. Rovnako sa k nemu správali aj ďalší, – tí najbližší a najlepší, – priatelia. Ani jeho nedôverčivosť sme nespájali s jeho chorobou – vnímali sme ju predovšetkým ako súčasť jeho osobného pôvabu. Každý veľký básnik má na taký pôvab právo.
Pripomínam to kvôli vám, vážení budúci Ondrušovi editori, aby som vás varoval pred nezmyselnými chybami vašich predchodcov. Hoci rád pripúšťam, že by ste sa im vyhli aj bez môjho varovania.
Srdečne vás zdraví
Ľubomír Feldek
Ján Ondruš
Báseň dvoch rúk
(úryvok)
Až nadíde moja chvíľa a ja domov prídem,
tisíc vecí, hláv a tvárí zbehne sa mi pod ruky.
Do ľavej chlieb, do pravej nôž. Priateľ popod pazuchy.
Pred známymi do troch prstov klobúk na „dobrý deň“
Čo budem chcieť položím a čo budem chcieť odnesiem. Rúbať, lámať, hniesť a hladiť – skúsim, či to podnes viem. Hánkou klopať. Plecom tlačiť. Palcom skúšať ostrie.
Z korún sliviek otriasať hmyz, ktorý päta roztrie.
Ľuďom budem ruky núkať, viem, čo ktorí ocenia:
muž pevnú dlaň, dieťa náruč, žena obe ramená.