Diala sa tu najdôležitejšia udalosť od konca druhej svetovej vojny v histórii nášho kontinentu – úplne sa prepisovala jeho politická mapa. Európa sa zjednotila. Prvýkrát v dejinách však nie vojenským obsadzovaním alebo kráľovským sobášom. Tentokrát to bolo výnimočne silou vízie. Myšlienkou ekonomickej a politickej spolupráce štátov, založenej na dodržiavaní medzinárodného práva a vzájomného rešpektu. Írsko svoju pohostinnosť voči novým členom demokratického klubu poňalo skutočne veľkoryso. Desať rôznych miest organizovalo uvítacie slávnosti pre desať nových európskych partnerov. Slovensku sa dostalo cti, že nás vítalo (po hlavnom meste) druhé najväčšie mesto Cork. Patrilo sa na toto gesto reagovať. A preto boli Slováci jedinou vládnou delegáciou, ktorá sa cestou na dublinský historický summit zastavila predtým v regióne zeleného ostrova.
Najviac oslavujúcich od konca vojny
Priznám sa, že som nemusel dlho presviedčať Bratislavu o správnosti tohto kroku. Írom sa páčilo naše poňatie summitu, že sa nespájali len politické elity európskych štátov, ale aj regióny a najmä v nich žijúci ľudia. Náš prístup ocenili ďalším výnimočným gestom. V logistike realizácie podujatia dostala naša delegácia výraznú preferenciu, čo mne ako veľvyslancovi pomohlo elegantnejšie zvládnuť organizačné záležitosti. Nášmu vedúcemu delegácie sa dostalo cti, že mohol predniesť svoj prejav v historických priestoroch radnice mesta Cork z miesta, kde v júni 1963 pred ním rečnil prezident USA John F. Kennedy. Starosta Corku ma neskôr s hrdosťou informoval, že na námestiach a v uliciach jeho mesta sa zišlo najviac oslavujúcich ľudí od konca svetovej vojny.
Spomínam si aj na občasné diskusie o cene za politické a demokratické zjednotenie Európy. Rovnako tak si spomínam, že noviny Irish Times písali o analýze nemeckých výskumníkov (Nemci opäť nesklamali vo svojej povesti, že sú najdôslednejšími hospodármi) približných nákladov na rozšírenie EÚ. Ich výška zodpovedali účtu za tri štvrtiny palivovej nádrže osobného automobilu na jedného Západoeurópana. Kládol som si otázku. Je to veľa či málo?
V jednom som si bol istý. Bolo to rozhodne menej ako účet vystavený Jaltskou konferenciou, ktorý museli zaplatiť národy strednej a východnej Európy. Rozhodnutím prijatým víťaznými mocnosťami a proti vôli týchto národov. Rozsudkom, ktorý pripravil dve naše generácie o život v slobodnej spoločnosti. V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť, že vedúci predstavitelia štátov nášho regiónu ešte dlho po dublinskom summite znova a znova prejavovali vďačnosť tej časti Európy, ktorá mala na rozdiel od nás len viac historického šťastia v tom, že ju neoslobodzovali tanky Červenej armády. Akosi sme sa neodvážili dodať nahlas okrem spomínaného ďakujem, že 1. mája 2004 sa v princípe udiala náprava dejinnej úchylky, spáchanej na Jaltskej konferencii.
Úspešný príbeh ako silný magnet
Vývoj v EÚ po jej rozšírení dobre poznáme. Kríza striedala krízu. Problém odmietnutej ústavnej zmluvy únie (Francúzskom a Holandskom) bol vyriešený prijatím Lisabonskej zmluvy. Banková kríza, ktorá sa na náš kontinent preliala spoza Atlantiku otriasla dôverou vo finančné inštitúcie, padajúce ako domčeky z kariet v nejakom virtuálnom domine. Pri ďalšej kríze, ktorá rozkolísala Eurozónu, mnohí ukazovali prstom na Grécko, ale nenašli už podobnú odvahu identifikovať spoluzodpovedných mimo tejto krásnej krajiny.
Migračná kríza bola zase priamym dôkazom, že EÚ sa stala svojim úspešným príbehom silným magnetom pre mnohých ľudí, žijúcich mimo náš civilizačný okruh. Súčasne a nemenej naliehavo poukázala na slabiny obranných mechanizmov spoločnej Európy, ktoré by mali tento úspech dožičiť aj generácii našich detí. Spoločným menovateľom všetkých kríz od zjednotenia EÚ je fakt (aby som bol politicky korektný), že ani jedna z nich nemala svoj pôvod v štátoch, ktoré sa dočkali spomínanej historickej spravodlivosti. Akokoľvek, tú najväčšiu krízu akejsi samozrejmej prosperity a najmä samotnej dôvery v európsky projekt, ktorá viedla k postupnému zabúdaniu, že EÚ je predovšetkým mierový projekt, sme akosi podceňovali. V tejto súvislosti uvediem osobnú skúsenosť. Počas misie v Bukurešti, pri prezentácii slovenského predsedníctva v Rade EÚ, som na spoločnej tlačovej konferencii s rumunským ministrom zahraničných vecí cielene zvýraznil tento aspekt. Miestne médiá to rýchlo pochopili a bol z toho hlavný odkaz podujatia vo forme novinových titulkov.
A keď si už mnohí mysleli, že väčšia pohroma ako časté krízy v zjednotenej, ale stále pestrej Európe nemôže nastať, stalo sa. Vo svetle dnešného konfliktu na východ od nás sa javia všetky predchádzajúce krízy len ako „zápočty“. Tej skutočnej skúške je vystavená Európa dnes – 18 rokov po zjednotení. V ľudskom živote je to prvý míľnik dospelosti, zrelosti? Emócie nočných krízových summitov v európskom hlavnom meste prehlušilo rinčanie zbraní.
Cieľom nebolo nikoho ponižovať
Trochu sa vrátim k vývoju, ktorý viedol k zjednoteniu Európy a ktorý zdanlivo nesúvisel so samotným procesom rozširovania. Spomeniem dve udalosti, ktoré som zažil osobne. Na jar 1995 sa v Paríži uskutočnila Konferencia o pakte stability v Európe. Jej hlavným zámerom bolo stabilizovať politicky rozkolísaný kontinent po ukončení studenej vojny a zúčastnili sa jej všetky členské štáty Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe. Pridanou hodnotou boli zmluvné usporiadania vzťahov medzi jednotlivými štátmi s veľkým dôrazom na rozvoj dobrých susedských vzťahov. Slovensko ako relatívne mladý štát vložilo svoj medzinárodným spoločenstvom vysoko oceňovaný vklad v podobe zmluvy so svojim historickým susedom – Maďarskou republikou.
Európa sa zjednotila. Prvýkrát v dejinách však nie vojenským obsadzovaním alebo kráľovským sobášom.
O necelý rok (tentokrát v Štrasburgu) opäť na francúzskej pôde bola prijatá Ruská federácia do Rady Európy, najstaršej európskej organizácie, ktorá sa venuje otázkam demokracie a ochrane ľudských práv. Obe popisované udalosti predstavovali dôležité súčasti širšieho európskeho koncertu. Opätovne zjednotené Nemecko, zánik Sovietskeho zväzu, vojnový konflikt na Balkáne a k tomu celý rad nových štátnych útvarov, aj v rámci „starých hraníc“ – s tým všetkým sa musela Európa vysporiadať. Dokázala to.
Niekedy boli víťazi a porazení jednotlivých dejov zrejmí, niekedy menej a niekde sa len situácia „zmrazila“. Možno preto, aby sa nenudili ani generácie, ktoré prídu po nás. Čo chcem zdôrazniť: Nebolo politickým cieľom nikoho ponižovať. Nemecký kresťanský demokrat Helmut Kohl a francúzsky socialista François. Mitterrand sa na tom vedeli dohodnúť.
Aby krvavé účty neplatili naše deti
Dnes sa zdá, že (s výnimkou Maďarska) sa celé euroatlantické spoločenstvo zhoduje v tom, že Rusko treba poraziť. Akokoľvek to dopadne, mali by sme si uvedomiť, že poraziť neznamená ponížiť. Európa už minimálne jednu nesmierne tragickú skúsenosť má. Ponížené – nielen porazené – Nemecko po prvej svetovej vojne v sebe prebudilo toho najtemnejšieho Lucifera. Dodnes to veľa ľudí nedokáže pochopiť. Ekonomicky azda najschopnejší národ v Európe, ktorý dal svetu géniov ľudského intelektu Immanuela Kanta a Friedricha Hegela, dokázal práve z obrovského poníženia porodiť Adolfa Hitlera.
Autor tohto textu nikdy nežil, nepracoval, neštudoval v Sovietskom zväze. Ani ho nenavštívil, čo sa nie každému z jeho generácie podarilo. Napriek tomu alebo práve pre to (vyberte si) sa domnieva, že by sa dnešný demokratický svet mal k Rusku správať tak, aby neskoršie krvavé účty nemuseli platiť naše deti.