Pred dvadsiatimi rokmi to pritom vyzeralo tak, že po Slovincoch a Čechoch to budeme práve my, kto sa najrýchlejšie stane súčasťou bohatšej časti Európy. Vďaka priemyselným tradíciám kombinovaným s geografickou blízkosťou k bohatej časti kontinentu.
Dnes nás v príjmoch pohodlne predbiehajú dokonca aj Lotyši a Litovčania. Infraštruktúra je „západnejšia“ nielen v Poľsku či Maďarsku, ale o pár rokov bude mať lepšie dopravné tepny a výrazne krajšie centrá miest aj Rumunsko.
Napriek tomu, že je to naozaj dnes už veľmi zreteľný vývoj, nikomu to, zdá sa, neprekáža.
Nepomohol Dzurinda ani Fico
Kedy sa prepad začal? Autor týchto riadkov je ochotný dať štedrú finančnú odmenu tomu, kto by ekonometricky dokázal, že sa náš rast zlepšil vďaka údajne zázračným reformám Ivana Mikloša a Mikuláša Dzurindu.
Isteže sa robili aj užitočné veci, ale nič, čo by hospodárstvo dostalo do stavu lepšieho ako v „menej reformných“ krajinách. Naopak, opakovalo sa tu veľa ekonomických nezmyslov, len aby sa čo najrýchlejšie sprivatizovala časť dôchodkov a daniam sa dal strop prijatím konceptu rovnej dane.
V skutočnosti je to vcelku nudný príbeh: čím sme boli bližšie k integrácii do celoeurópskeho trhu, tým viac k nám prúdili investície.
Ekonomike nijako nepomohli ani vlády Smeru. Ani príjmom ľudí, práve naopak, za vlád tejto strany sa začalo ukazovať, ako začíname zaostávať.
Navyše sa tu za tie roky nakopil skrytý dlh, najmä v sociálnej infraštruktúre. Napríklad naše nemocnice sú hanbou. V posledných desiatich rokoch tá stagnácia oproti iným krajinám v regióne začala byť zjavná.
Prečo sa iným krajinám oproti nám vcelku darí? Tie dôvody sú veľmi rôznorodé. V Pobaltí vidíte mestá rekonštruované s oveľa menšou dávkou šlendriánstva, ako je to na Slovensku. Idete na vládne semináre a zistíte, že sa tam diskutuje o problematike využívania štrukturálnych fondov a ďalšej finančnej pomoci s konštruktívnosťou, ktorá by vám na Slovensku vyrazila dych. Tá disciplinovanosť a vecnosť im dlhodobo významne pomáha.
Ale často rozdiel robia aj konkrétne politické rozhodnutia. Poliaci sa pred vyše desaťročím rozhodli zrušiť druhý dôchodkový pilier. Ten okrem iného tvoril transformačný dlh. Spočítali si, že ak si radšej požičajú na stavbu dopravnej infraštruktúry, bude to mať pre nich ekonomicky výraznejší efekt. A aj skutočne pripravili kvalitný infraštruktúrny plán.
Rumuni sa pred rokom 2010 borili so zúfalo skorumpovanými zákazkami na stavbu diaľnic. Nakoniec to vzdali a tendre otvorili reálnej medzinárodnej súťaži. Dnes stavajú diaľnice rýchlejšie a najmä kvalitnejšie, ako sa to deje na Slovensku.
Viera v zariekavanie
Prečo si podobne efektívne nevieme veci zorganizovať my? V prvom rade preto, že sa to nikomu nechce robiť. Na kvalitné rozhodovanie sa musíte dobre pripraviť. Je to oveľa, oveľa viac práce, ako prísť niečo rozhorčene zakričať na tlačovku.
Dominantným ideologickým prúdom na Slovensku nie je niektorá odroda ľavice či pravice. Je to šamanizmus. Viera, že stačí opakovať, ako niečo nefunguje. A ak sa to bude veľmi často hovoriť, stav sa zlepší.
Najmä, ak sa do zariekavania primiešajú zázračné formulky. Ak chcete lepšie zdravotníctvo, stačí veľa hovoriť o orientácii na pacienta a stratifikácii. Ak o školstve, magická formulka musí obsahovať výrazy ako inklúzia či bádateľský princíp.
Vinníkom súčasného stavu je všeobecné šlendriánstvo. Médiá aj tí politici, ktorí sú práve v opozícii, sa snažia všetko hodiť na korupciu, tá je však len jedným z dôsledkov tohto všeobecného chaosu.
Zopakujte ich o polnoci, vypite pohár nápoja navareného z myších chvostov a svoje želania spísané na papieriku zakopte pri plnom mesačnom svite. O rok vďaka tomu budete mať usmiatych učiteľov a v nemocniciach sa prestane odlupovať omietka.
Prehnané? Ale ono to naozaj v podstate takto je. Strany si nikdy nepripravujú reálne programy pre vládnutie ani odborné kádre. Len opakujú, čo nefunguje a ako by to „malo byť“. Výsledkom je strašný chaos v digitalizácii, ale naozaj strašný. Práca s eurofondmi, ktorá je doslova na zaplakanie. Diskusie o reformách v zdravotníctve či školstve, ktoré sú jednoducho detinské.
Letargia obyvateľstva aj politikov
Autor týchto riadkov pred rokom začal verejne upozorňovať, že na to, aby sa podarilo zmysluplne minúť miliardu na obnovu nemocníc z plánu obnovy by na ministerstve museli dňom aj nocou pracovať projektové tímy. A ono sa naozaj, neuveriteľne, nič nerobilo, a teraz sa začína hľadať politický vinník mamutieho „prúseru“.
Vinníkom je všeobecné šlendriánstvo. Médiá aj tí politici, ktorí sú práve v opozícii, sa snažia všetko hodiť na korupciu, tá je však len jedným z dôsledkov tohto všeobecného chaosu.
Civilizačné katastrofy často prichádzajú v podobe ľudí zaseknutých v chybnom rozmýšľaní, ktoré považujú za logické, alebo za „zdravý sedliacky rozum“. Inokedy sa problematické javy kopia desaťročia. A ani najosvietenejšia vláda s nimi nič už potom nemôže spraviť.
Slovensko nepatrí ani do jednej z týchto kategórií. Krajina sa prepadá viditeľne, ale za plnej letargie obyvateľstva aj politickej triedy.