Pred dvoma rokmi sme chceli pokračovať, kde sme skončili, nadviazať na predošlé ročníky medzinárodného festivalu poézie Feliber Poetry, no festival sa dva roky nekonal, už sme si niektorí mysleli, že ani sa nebude. A tak si trochu na tie predošlé musíme pospomínať, toto sú moje privátne neviditeľné fotografie: Trebárs ako sme so Zbigniewom Machejom skoro spadli z lavice, keď prišiel minister kultúry, ako sme pri Krištúfkovej fotke robili zdravicu do neba a otvárali festival minútou ticha za vás moji, Vladko Petrík, Oleg Pastier, Peter Krištúfek, ako som videla Milu Haugovú na fotke s Jabĺčkami a nášho Modrana Ivana Kadlečíka sedieť so sestrou za stolom, ako som bola na gymnáziu s básnikmi v Modre, vonku pršalo, bežala som ulicou v kvietkovaných gumákoch, jódlovali vlhy, pridala som sa k básnikom a spomenula si na Mihalkovičovu báseň Rodina, a potom obed so všetkými básnikmi, bože, s kým iným?, v Ľalii, kde som stretla Erika Grocha po dvadsiatich rokoch, v aute mala na kolenách Agdu Bavi Paina, vpredu Romek Hanzlík, čo všetko vedel o hudbe a rytme, no teraz bubnuje na nebeských bicích, stodola mlyna s jemnými prúžkami svetla keď sa stmieva.
Čítačky a rozhovory, rozhovory a čítačky a Budoár staré dámy, tráva, z ktorej ide chlad, Tinin rozhovor s maestrom Dobiášom, Silviin s Wandou Heinrichovou, majster Buzássy, Erik Groch, klepot mlyna a Michal Habaj a jeho báseň o kolese, o mlynskom kolese, toto je fotené očami, koláče mojich kolegýň, Jáchym Topol nosí v taške ponožky, Ľubo Dobrovoda na gatiach traky, Agáta je unavená, ja som tiež, ale ide sobota, vleziem do pelechu u syna, trochu tárame a spíme, divoká jazda sobota, hamrštíl, stretnutie s Mihalkovičovcami a Vadkertiovcami na dvore múzea, otvoriť výstavu plačom, počuť po dlhom čase Jamricha, úžasnú harfu, a tatko Jozef s Tinou Čornou, Tina vždy a všade pri mne, tancovali sme na studni s Agdom a Katkou, skoro sme do nej spadli.
Spadli sme napokon do vína, v noci na námestí sme púšťali z poéziomatu Bondyho benáres, tancovali ako Filip Topol, spievali na nádvorí múzea v Modre, nespali a nespali a napokon si uvedomiť niektoré veci v nedeľu ráno pri rozhovore s Petrom Borkovcom v aute, ale nepovedať ich ani neskôr, lebo tajomstvá človek má mať, „takovej dlouhej vocas letící komety“ bol náš festival s osamelými bežcami.
Tešili sme sa na štvrtý ročník festivalu Feliber poetry, mal prísť Peter Kalmus a otvoriť ho znovu na mlyne, českí básnici Ivan Wernish a Petr Borkovec, Daniel Pastirčák a Svatopluk Karásek, nech mu je zem ľahká, mali sme otvoriť výstavu keramiky Laciho Terena u nás v Modre, mali sme hovoriť o Barbaroch, spomínať na Olega Pastiera, byť v hamrštíle, na mlyne, v múzeu, recitovať básne v knižnici, po dvoroch, po uliciach, hovoriť o knižkách, pustiť naprázdno mlyn a do jeho rytmu mal opäť čítať báseň Michal Habaj.
Chceli sme sa tešiť, že sa vidíme a ja by som o štvrtej ráno piekla koláče, o šiestej trhala kvety, dom by bol plný básnikov, čerešní, vína, mala by som možno vtáčikové šaty od Marianny Fajnorovej, Veronika Čambalová by k obedu spievala operné árie u nás na terase a ja by som jej tienila maminým obrusom s richelieu výšivkou, vyzerala by ako na pódiu, na horách nerastieš, v poli ťa nesejú, a maďarský spisovateľ by si to všetko fotil a vôbec nevedel kde je, Vlado Janček by možno spieval hommage Verona, ráno by som budila Agdu Bavi Paina a trhala mu na raňajky čerešne, Erikovi Grochovi by môj Marek robil zázvorový čaj, z poéziomatu by kričal Egon Bondy, že mexickej benáres, sedeli by sme u Frenkyho v galérii a on by peckoval gitaru, náš sused Tibor by hral na lyžičkách, Jano Sklenár a Patrik Lančarič by možno púšťali Perfect day…
To všetko nás teraz čaká. Štvrtý ročník festivalu Feliber poetry bude, bude v Pezinku aj v Modre, štvrtého a piateho júna, opäť sa všetci stretneme, ako keď sa stretne rodina, bude to perfect dayz, ten náš festival. Začneme, kde sme skončili, prídu Barbari, Daniel Pastirčák, Erik Groch, poetky Eva Luka, Veronika Dianišková a Mirka Ábelová, českí básnici Ivan Wernisch a Petr Borkovec, otvoríme výstavu Lacovi Terenovi v Modre, spomenieme si na Olega Pastiera…
V Manifeste Barbarskej generácie Kamil Zbruž napísal: „nikam nepatriť“ a „nedôverovať“. Musíme zbaviť literatúru posolstva. Žiadal úplne oslobodiť tvorbu a „nemať pravidlá“. V Magickom manifeste, ktorý vyšiel v roku 2004 v Dotykoch, som v záujme prežitia v konzumnej spoločnosti navrhoval „súradnice vzbury“. Boli to vtipné paródie na manifesty. Treba ich brať vážne. Do literatúry chceli priniesť svetlo, spontánnosť, priateľstvo a energiu. Jano Litvák prešiel peši pol Indie, rozlúskal indické mantry a pokúsil sa prerobiť slovenčinu na staroveký jazyk. Andy Turan v satyrských maskách vychutnával ženy a víno a udivoval žonglovaním s ohnivými metaforami. Robo Bielik bol filozofujúci pustovník, ktorý vie aj so zatvorenými očami verne namaľovať telo, dušu aj ducha. A ja som sa v experimentálnej knihe Oddychovka prihlásil k dadaizmu.” – Kamil Zbruž. Ich cieľom vraj bola zábava. Tá je, okrem iného, aj cieľom tvorcov a organizátorov festivalu Feliber poetry 2022.