NATO a jeho rozširovanie

Prvé predstavy

Je pravda, že po páde železnej opony prevládala predstava, že sa Varšavská zmluva a NATO – ako relikty studenej vojny – rozpustia. A vytvorí sa nová forma spoločnej európskej bezpečnosti. V máji 1990 som sa rozprával s bývalým nemeckým kancelárom Willym Brandtom, ktorý bol jednoznačne presvedčený, že si Európa musí vybudovať novú bezpečnostnú architektúru, ktorej súčasťou bude aj – vtedy ešte – Sovietsky zväz. Aj Václav Havel v tomto čase ešte básnil o „slobodnej a celostnej Európe“, bez americkej a sovietskej vojenskej prítomnosti prinajmenšom v Európe strednej.

V americkej administratíve sa síce nehovorilo o rozpustení NATO, ale jeho expanzia skutočne nebola témou. Tá sa dostala na rokovací stôl iba v súvislosti so zjednocovaním Nemecka. Kancelár Helmut Kohl chcel, aby zjednotené Nemecko bolo členom NATO: a to ani nie tak pre NATO samotné a ani s myšlienkou jeho rozširovania, ale preto, aby sa východné Nemecko jednoducho len včlenilo do existujúcej spolkovej republiky. Aby teda zjednotené Nemecko nevzniklo ako nový štátny útvar (s novou ústavou: ako to presadzovali nemeckí sociálni demokrati…).

Iba mimochodom, vznikajúceho zjednoteného Nemecka sa „západné“ veľmoci báli viac ako Gorbačov: Margaret Thatcherová ho presviedčala, aby Sovieti zostali v NDR ako súčasti Varšavskej zmluvy. Až Francois Mitterand presvedčil Thatcherovú, aby so zjednotením súhlasila za podmienky, že sa Nemecko plne „europeizuje“. Čo v praxi zrodilo Maastrichtskú zmluvu o Európskej únii a jednotnú menu euro, ktorú sa Nemecko zaviazalo prijať.

Američania boli za zachovanie členstva Nemecka v NATO, ale vôbec nie kvôli expanzii, ale aby ho víťazné mocnosti mali vojensky pod kontrolou. Americký minister zahraničných vecí James Baker vtedy presviedčal Gorbačova, že neutrálne Nemecko sa stane oveľa nebezpečnejším prvkom na mape Európy, ba varoval, že si iste vybuduje aj jadrový potenciál. Gorbačova nepresvedčil.

Do hry však vstúpil iný faktor, a ten zostal dominantný až po dnešné dni. Helmut Kohl, aby sa vyhol geopolitickej hre okolo zjednoteného Nemecka, postavil otázku inak: Majú právo sa rozhodnúť Nemci sami? Gorbačov – v súlade s novou sovietskou politikou, ktorá nahradila Brežnevovu doktrínu „obmedzenej suverenity“ štátov v zóne sovietskeho vplyvu – odpovedal áno. Tento posun k suverénnemu rozhodovaniu plne nezávislých štátov bol zásadný: presunul diskusiu o budúcej bezpečnostnej architektúre zo stola veľmocí na pôdu jednotlivých štátov.

V nadväznosti na nemecké rozhodnutie práve prezident Havel a Lech Walesa presviedčali Billa Clintona o potrebe prekonania „bezpečnostného vákua“, v ktorom sa ocitlo Česko-Slovensko a Poľsko. Americká zahraničnopolitická komunita bola rozdelená v otázke rozšírenia NATO a prevládali v nej skôr odmietavé stanoviská. (Ktoré boli často aj publikované celými skupinami osobností…) A tieto odmietavé stanoviská mali často menej geopolitický a viac politický dôvod: presvedčenie, že rozširovanie NATO neprispeje k rozvoju demokratických inštitúcií v Rusku, ale k nárastu nacionalizmu a autokracie.

Právo národov rozhodnúť sa

Prevládla však – a to definitívne – koncepcia suverénneho rozhodovania jednotlivých štátov. Pre NATO vôbec nebolo jednoduché prijať tento koncept. Aliancia zmenila aj svoje zameranie z čisto obranných úloh k posilňovaniu demokratických inštitúcií a stabilizácii trhovej ekonomiky v nových členských štátoch. Keď však už raz bol tento koncept prijímania na základe žiadostí jednotlivých štátov akceptovaný, už sa nezastavil. Nebolo totiž jednoduché krajine, ktorá si robila nárok na členstvo, jej ašpirácie odmietnuť a aj ju diskriminovať vo vzťahu k iným krajinám. Tak sa spustila lavína, ktorá viedla k rozšíreniu z pôvodných 16 krajín na dnešných 30 členov NATO. A nepochybne tu pôsobili aj rôzne regionálne faktory.

V deväťdesiatych rokoch som nebol vôbec nejakým nadšeným podporovateľom vstupu Slovenska do NATO. Ale bolo geopoliticky neprípustné, aby sa Slovensko dostalo do nerovnej a slabšej medzinárodnej pozície vo vzťahu k Budapešti, Varšave a Prahe. Jednoducho regionálna politika a pozície susedov boli určujúcim faktorom. Z tohto zorného uhla je pochopiteľná aj politika bývalých sovietskych republík, z ktorých sa vytvorili samostatné štáty. Všetky hľadali a hľadajú spôsob, ako si zaistiť obranu a bezpečnosť voči mocnému susedovi: koncept euroázijskej ekonomickej integrácie nie je pre ne atraktívny.

Rusko je na jednej strane slabý ekonomický partner neponúkajúci svetlé vyhliadky prekonania zaostalosti; a na druhej strane vojensky prisilný sused, aby nevnucoval okoliu svoje záujmy (navyše vždy viazané na oligarchické skupiny, ktoré majú chuť obhlodať suseda až na kosť). A tak sa zrak a ašpirácie týchto krajín obracajú s nádejou na európske a atlantické štruktúry. Útok Ruska na Ukrajinu túto tendenciu ešte posilní: Od Fínska cez Moldavsko, Ukrajinu, Južný Kaukaz – a garantujem, že v prípade pádu Lukašenka okamžite aj Bielorusko – všetci budú hľadať istotu, bezpečnosť a hospodársku perspektívu v Európskej únii a NATO. Bude môcť NATO, zoči-voči ruskej hrozbe, tieto ašpirácie odmietnuť?