Nemecko-ruské vzťahy: Po bitke je každý generál

„Trpká bilancia“. Týmito slovami zhrnul „ruskú“ politiku Nemecka spolkový prezident Frank Walter Steinmeier, ktorý bol jedným z jej hlavných architektov. „Pokus vybudovať bezpečnostnú architektúru s Ruskom bol všetkej tej energie hoden. To, že sme to nedosiahli, predsa neznamená, že cieľ bol zlý,“ dodáva jeho bývalý poradca, diplomat Jens Plötner.

22.05.2022 10:00
debata (25)

Samozrejme, že nebol. Snaha o udržateľný mier, pokoj zbraní, dialóg a ako-tak pokojné spolužitie v Európe nie je nikdy nesprávnym prístupom. Lenže k správnemu úsudku patrí, že ak druhá strana evidentne stráca záujem o pozíciu dobrého suseda a dobré vzťahy torpéduje, je najvyšší čas zmeniť vlastné východiská.

„Zeitenwende“. A ďalej?

Kolektívne spytovanie si vlastného svedomia – tak možno označiť bolestivý proces, ktorým po 24. februári prechádza nemecká diskusia o politike Berlína voči Moskve za ostatných prinajmenšom desať rokov. Agresor z Kremľa totiž rozvrátil základy, na ktorých nemecká zahraničná politika stála ako taká od druhej svetovej vojny, teda onedlho osemdesiat rokov.

Už nikdy vojna! Tento slogan z protivojnového plagátu z roku 1924 vystihuje celkom presne jej základné východisko. Dnes ho síce vnímame ako pomýlený, no netreba zabúdať, že dnes kritizovaný nemecký pacifizmus bol tejto krajine a spoločnosti vštepený z dobrých dôvodov, predovšetkým z vôle spojencov, poučených hrôzou dvoch svetových vojen. Ponosovať sa dnes na to, že má v nemeckej mentalite hlboko zapustené korene, čo sa prirodzene premieta v desaťročia praktizovaných a upevňovaných zahraničnopoli­tických doktrínach aj vojenských kapacitách, je preto prinajmenšom nepoctivé.

Na tom, že sa Nemecko v druhej polovici 20. storočia vyvinulo do podoby ekonomického obra a súčasne vojenského trpaslíka, bola zhoda väčšiny relevantných aktérov. Ekonomická pomoc a obchodná výmena, známe „zblíženie cez obchod“ a s ním spojený dialóg, diplomacia, upevňovanie stykov, budovanie dôvery, boli preto princípy, na ktorých boli do 24. februára postavené základy zahraničnej politiky Nemecka, aj voči Rusku. Mali na čo nadväzovať, známa „východná politika“ Willyho Brandta viedla v 70. rokoch 20. storočia k pomalému budovaniu dôvery medzi znepriatelenými blokmi, k Helsinskej dohode, zmluve o nukleárnom odzbrojení v Európe až ku pádu železnej opony.

Pomery na východnej hranici EÚ sa však od dôb, keď Putin v Spolkovom sneme ešte v roku 2001 citoval Schillera, Kanta a Goetheho a hovoril o spoločnom európskom dome a demokratickej budúcnosti, predsa len zmenili. Nemecko však prístup k ruskému bratovi v zásade nemenilo, či vedome, omylom, trestuhodne, alebo či ochladenie vzťahov napriek dobrej vôli a snahe nedokázalo zvrátiť, je témou dnešnej sebareflexie. Definitívne vytriezvenie priniesol až 24. február a tri dni po ňom kancelárom ohlásený „Zeitenwende“ – dejinný obrat, ktorým krajina svoju nielen východnú, ale celkovú bezpečnostnú politiku stavia úplne nanovo. No vyhlásiť dejinný obrat je predsa len niečo iné, ako ju pretaviť do základných princípov, politík, ale aj uvažovania tvorcov bezpečnostných konceptov krajiny. A to nevyhnutne v už prebiehajúcom konflikte v bezprostrednom susedstve EÚ a NATO.

Je preto pochopiteľné, že krajina s týmto prerodom, dnes zjavne nevyhnutným, bojuje. Desiatky intelektuálnych kapacít krajiny varujú pred eskaláciou a apokalypsou tretej svetovej vojny a rovnako morálnymi apelmi nabitý je tlak z druhej strany, na dôraznejšiu angažovanosť Nemecka v konflikte. Pod tlakom udalostí prichádzajú rozhodnutia, dlhé roky nemysliteľné, armádne rozpočty vo výške päťnásobku slovenského štátneho rozpočtu či dodávky ťažkých zbraní mimo svojho územia. Mieru zapojenia, a s tým aj rizika eskalácie konfliktu, diktuje jednak zásada, že agresor typu Putina v tejto fáze konfliktu rozumie len jazyku hrubej sily, či už vojenskej alebo ekonomickej, po druhé nevyhnutnosť rozhodnej a jednotnej odpovede Európy a Západu, a po tretie podmienka, podľa ktorej musí byť akýkoľvek dialóg, v konečnom dôsledku pre riešenie situácie nevyhnutný, zaistený reálnym vojenským potenciálom. Pri pohľade na Mariupoľ, Irpin a Buču je zjavné, že závideniahodnú mäkkú silu Európy treba vystužiť adekvátnou obrannou kapacitou.

Milióny eur na Putinovu vojnu?

Obdobne náročná je otázka embarga na ruské energie. Aj tu naráža morálka na chladné racio, aj tu je hľadanie optimálnej odpovede hra s absolútne neistými premennými. Samozrejme platí, že odberom ruských energonosičov financujeme Putinovu vojnu. V prípade Nemecka denne sumou 200 mil. eur. Rovnako však platí, že dnes nikto nevie naisto povedať, že okamžité odstavenie odberu plynu povedie k zastaveniu vojenského ťaženia Putina. Nejednáme predsa s racionálne uvažujúcim človekom. Taký by predsa svoju krajinu a jej ľudí nevystavil takej skaze, akú prináša vojna na Ukrajine.

Po druhé je otázne, či okamžité odstavenie od ruského plynu spĺňa základnú podmienku sankčnej logiky: prijímať také sankcie, ktoré agresorovi uškodia viac ako nám. A napokon vecne nie celkom podložená je aj moralistická výčitka, že neochotou odstaviť odber plynu vymieňame vlastné pohodlie za životy Ukrajincov. Ekonomická kondícia Európy totiž ani náhodou nie je akési lacné prospechárstvo, ale je základom akejkoľvek, aj obrannej, udržateľnej akcieschopnosti Európy. Je základom sociálnej aj politickej stability, stability demokratického režimu aj súdržnosti Európy a takisto základom jej geopolitického vplyvu. V prípade Nemecka to platí dvojnásobne. A nejde, samozrejme, len o Nemecko. S jeho ekonomickým výkonom je prepojená ekonomická a sociálna kondícia nemalej časti Európy, tej našej špeciálne. A napokon, ekonomická sila a na nej postavená životná úroveň je hlavným motívom, ktorý ťahá Ukrajincov a iných na západ. Európa je stále jedným z najlepších miest na život na svete práve preto, že spája ekonomický výkon a na ňom postavené štáty blahobytu a sociálnych istôt s kultúrou slobody a emancipácie.

Zoči-voči ľudskej tragédii na Ukrajine stojí hrozba ekonomického, politického aj sociálneho otrasu a tým aj ľudských tragédií v Európe.

Preto ak nemecká Spolková banka v apríli vypočítala, že okamžité odpojenie od ruského plynu by znamenalo pokles HDP o 5 %, najhlbšiu recesiu za ostatné dekády, v spojení s rastom cien reálnu hrozbu stagflácie, keď šéf koncernu BASF varuje pred „zničením“ a šéfka Thyssen-Krupp pred „implóziou“ nemeckej ekonomiky, potom rozhodovanie v tejto veci nie je ani náhodou vecou akéhosi ľahkého prospechárstva. Zoči-voči ľudskej tragédii na Ukrajine stojí hrozba ekonomického, politického aj sociálneho otrasu a tým aj ľudských tragédií v Európe. Pri pohľade na prognózy rastu cien musí každý príčetný držiteľ moci v Európe k ďalšiemu ekonomickému a sociálnemu oslabeniu Európy pristupovať s maximálnou rozvahou. Paralyzovať ekonomicky a politicky Európu je tým posledným, čo teraz potrebujeme. Aj v záujme Ukrajiny.

Do dnešného stavu energetickej závislosti od Ruska sme sa, samozrejme, nedostali „zo dňa na deň“. Rovnica: lacná a istá energia z Ruska, prosperita, rast životnej úrovne dlhé roky vyhovovala všetkým. Nehovoriac o miliónoch dolárov od ruských oligarchov, posilňujúcich európske HDP, ktoré boli pevnou súčasťou tejto „družby“. Tomuto pohodlnému, ale zradnému modelu malo najneskôr od roku 2014, po anexii Krymu, keď podľa priamych svedkov Vladimir Putin prvýkrát do očí oklamal Angelu Merkelovú, začať odzvonievať. Práve v tomto roku však bol schválený Nord Stream 2, energetická závislosť Nemecka od Ruska sa zvyšovala naďalej. Za toto trestuhodné zanedbanie energetickej aj celkovej národnej a európskej bezpečnosti, za premrhanie času na diverzifikáciu, masívny rozvoj obnoviteľných zdrojov energie, keď už krajina jadro vyhlásila za uzavretú kapitolu, za toto všetko je dnes kritika do vlastných radov v Nemecku úplne namieste.

Impulz pre európsku suverenitu

Kritika je potrebná. Dopredu nás však posunie jedine to, ak si z tragédie na Ukrajine únia zoberie historickú lekciu: je nevyhnutné posilnenie suverenity Európy – vnútornej aj vonkajšej, energetickej aj obrannej, ale takisto v ďalších výzvach klimatickej krízy, ochrany demokracie, práva, spravodlivosti, sociálnej súdržnosti. Tu všade potrebujeme, ak nás udalosti nemajú zastihnúť nepripravených, v Európe koncentrovanejšiu akcieschopnosť. Pozoruhodná jednota únie a rýchlosť v odpovedi na inváziu na svojej východnej hranici by snáď mohla byť niečím, na čom je možné stavať.

© Autorské práva vyhradené

25 debata chyba
Viac na túto tému: #Nemecko #Rusko #plyn #Vladimir Putin #vojna na Ukrajine
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy