Historik: Ešte raz k členom Bielej légie - Púčikovi, Tunegovi a Tesárovi

Na môj pôvodný komentár k problematickému udeleniu štátnych vyznamenaní trojici Púčik – Tunega – Tesár zareagoval predseda Nadácie Antona Tunegu Ján Figeľ.

18.05.2022 18:30 , aktualizované: 22:58
debata (64)

V prvom rade považujem za potrebné doplniť, že moja kritika nemá nijakým spôsobom obhajovať ich popravu. Nie som právnik a nezaoberám sa otázkou viny a trestu. Z ľudského hľadiska som proti trestu smrti. Sledoval som cieľ doplnenia historickej mozaiky, pretože hoci svet nie je čierno-biely, v prípade udelenia štátneho vyznamenania nejakej osobe by mala byť zaručená jej morálna bezúhonnosť.

Figeľove argumenty sa dotkli viacerých oblastí, vyjadrím sa k tým najpodstatnejším. Reakcia sa začala relativizáciou pôsobenie trojice v štruktúrach ľudáckeho režimu. Je zrejmé, že vzhľadom na svoj pomerne nízky vek nemohli byt exponentmi ľudáckeho režimu, ale aktivizovali sa na úrovni štruktúr primeranej veku (okrem spomínanej Vyššej vodcovskej školy Hlinkovej mládeže /HM/ napr. aj v spravodajskom oddelení Hlavného veliteľstva HM). Nešlo tak o bežné pôsobenie v zmysle radového (či formálneho) členstva v nejakej masovej organizácii. O tom svojím spôsobom vypovedá aj ich postavenie a aktivity na sklonku vojny a po jej konci.

Moje tvrdenie, že všetci traja absolvovali Vyššiu vodcovskú školu HM, je vraj klamstvom. Vychádzal som z dostupných informácií v literatúre, kde sa predmetné tvrdenie bežne vyskytuje. Figeľovo upresnenie však nemení podstatu veci. Otázka, či boli Púčik, Tunega a Tesár absolventmi, alebo „len“ frekventantmi, nie je v kontexte problematiky zásadná. O to viac, ak v prípade Tunegu a Púčika absolvovaniu vodcovskej školy stáli v ceste objektívne faktory v podobe blížiaceho sa konca vojny a rozkladu ľudáckeho režimu. O samotnom charaktere HM vypovedajú prejavy jej hlavného veliteľa Alojza Macka. Na stránkach Slováka a Gardistu sa počas SNP pravidelne oslavne vyjadroval na margo Adolfa Hitlera, mobilizoval slovenskú mládež na boj proti „židoboľševikom“ a „plnenie vojnových úloh“ či vyzýval na „fanatické státie za slovenskou štátnosťou“.

SR prezidentka štátne vyznamenania ocenenia BAX Čítajte viac Čaputová o vyznamenaní členov Bielej légie: Stala sa chyba

Ďalší blok Figeľ venuje obhajobe E. Tesára, čo je v poriadku, pretože o ňom som v komentári prakticky nepísal. Je známe, že problematickými boli najmä Púčik s Tunegom. Keďže im sa obdobnej, konkrétnej podpory nedostalo, vyznieva to skôr v ich neprospech (pôsobenie Púčika a Tunegu ako hlások spravodajského oddelenia HM medzičasom potvrdili viacerí historici a historičky). Poukazovanie na Púčikovu chorobu na jar 1944 či Tunegovo štúdium na Slovenskej vysokej škole technickej o ničom nevypovedá. Naopak, v prípade Tunegu existovalo podozrenie, hoci sa nepodarilo preukázať, že mohol udať spolužiaka antifašistu Mirka Nešpora, ktorého umučili vyšetrovatelia Ústredne štátnej bezpečnosti.

S tým súvisí i posledná výčitka, že Púčik a spol. nechceli ustanoviť totalitný režim (vychádzajúc z Jablonického konštatovania), ale demokraciu. Samozrejme, žiadna z odbojových zložiek ľudáckeho exilu nedeklarovala, že hodlá zaviesť nedemokraticky režim, pretože nimi vedená komunikácia sledovala väčšiu akceptáciu na strane západných mocností. Podstatná je preukázateľná ideologická spätosť s ľudáckym režimom, čo ich predstavy o „demokracii“, ako sa ukázalo po skončení vojny, limitovalo.

Samozrejme, žiadna z odbojových zložiek ľudáckeho exilu nedeklarovala, že hodlá zaviesť nedemokraticky režim, pretože nimi vedená komunikácia sledovala väčšiu akceptáciu na strane západných mocností. Podstatná je preukázateľná ideologická spätosť s ľudáckym režimom, čo ich predstavy o „demokracii“, ako sa ukázalo po skončení vojny, limitovalo.

Povojnové aktivity Púčika s Tunegom boli úzko späté s Jozefom Vicenom, so Štefanom Chalmovským (obaja absolventi Vyššej vodcovskej školy HM a rovnako členovia riadiaceho výboru hlások) a s Ladislavom Jankovičom (stojacim na čele spravodajského oddelenie pri Hlavnom veliteľstve HM). Ešte na sklonku ľudáckeho režimu vznikla z ich iniciatívy organizácia Slovenská tajná ochrana (STO), ktorá mala spravodajsky a politicky pôsobiť až po príchode Červenej armády na slovenské územie. Do marca 1945 bolo do jej radov získaných asi 150 bývalých členov hlások. Medzi hláskami a STO tak fungovala ideová aj personálna kontinuita. Púčik s Tunegom boli členmi vedenia STO, viesť ju mal Vicen, ale jej reálna činnosť prakticky neexistovala.

Práve na platforme STO vznikla ilegálna ozbrojená organizácia Biela garda, ktorej hlavným iniciátorom bol Chalmovský a členmi sa stali aj Púčik s Tunegom. Jej štáb sa schádzal na poľovníckej chate na Tribeči a vydával ilegálny časopis Slovák ako tlačový orgán ilegálnej HSĽS (Hlinkova slovenská ľudová strana), ktorá sa mala v predstavách skupiny postupne obnovovať. Skupina sa pripravovala i na ozbrojený odpor. Výzbroj získali z pôvodného arzenálu Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG), ktorý ukryl ich bývalý člen. Zaujímavosťou je, že tlačiareň Slováka sa nachádzala pri Dolných Motešiciach, rodisku Tunegu a Púčika. Skupina dohromady vytlačila a rozšírila dve čísla Slováka. Jej organizačné smernice skupiny kládli dôraz na vybudovanie siete dôverníkov. Prívrženci mali propagovať idey HSĽS, očakávala sa infiltrácia tak do komunistickej strany, ako aj do Demokratickej strany. Účasť Demokratickej strany vo vláde s komunistami bola hodnotená ako kolaborácia a zrada slovenských národných a štátnych záujmov.

Ďalšou úlohou bola evidencia komunistov a čechoslovakistov, vytváranie prehľadu nepriateľských osôb v ozbrojených zložkách a pozorovanie činnosti Židov. Skupina bola koncom roka 1945 rozbitá. Spomenúť možno i fakt z neskoršieho obdobia, z januára 1949. Púčik vtedy prekračoval hranice spolu s Jozefom Rojkom, členom Tunegovej spravodajskej siete. Rojko bol v roku 1958 odsúdený na smrť za vraždenie zajatých civilistov, partizánov a vojakov v Nemeckej, na ktorom sa ako člen POHG podieľal.

V prácach historikov sa vyskytujú hodnotenia, že aktivity Bielej gardy v skutočnosti neboli také nebezpečné a dobová Štátna bezpečnosť, už pod kontrolou komunistov, jej činnosť účelovo vykonštruovala do väčších rozmerov, než v skutočnosti bola, a to už v zmysle perspektívy boja o získanie kontroly v štáte. To je možné, len je nutné vnímať i širší dobový kontext. Komunisti patrili medzi prvé obete represií fašistických a pravicových diktatúr, a to či už v Taliansku po uchopení moci Mussolinim, v Nemecku po uchopení moci Hitlerom, alebo na Slovensku, dokonca ešte pred vznikom Slovenského štátu, už na jeseň 1938. Preto neprekvapuje, že len pol roka po skončení vojny konali proti takýmto akvititám veľmi rázne.

Ľudácke odbojové skupiny svoj antikomunizmus nijako neskrývali a združenie osôb okolo Bielej gardy sa ani neusilovalo pretrhnúť ideologickú nadviazanosť na ľudácky režim. Pre svoju činnosť nenachádzali v obnovenom Československu živnú pôdu, čoho výsledkom bol ich marginálny vplyv. Oproti Ukrajine či baltským štátom, kde mali antikomunistické gerilové jednotky tisícky členov a sovietskym bezpečnostným zložkám dokázali spôsobovať citeľné straty, v Československu (ani po roku 1948) žiadna organizácia takéhoto rozsahu ani zďaleka nepôsobila.

Hoci to Ján Figeľ naznačuje, nijakým spôsobom nespochybňujem obete socialistickej diktatúry. Ako som už uviedol, mojím cieľom bolo doplnenie kompletného historického obrazu predmetných osôb, ktorý by sa mal v procese udeľovanie štátnych vyznamenaní hodnotiť v jeho celku. Oceňujem, že prezidentka Zuzana Čaputová nakoniec priznala pochybenie, ku ktorému v procese posudzovania došlo.

© Autorské práva vyhradené

64 debata chyba
Viac na túto tému: #Ján Figeľ #HSĽS #Zuzana Čaputová #Biela légia #Anton Tunega