Biela légia – pohľad žijúceho svedka

Ovplyvňovanie verejnej mienky je na Slovensku maximálne jednoduché. Stačí vypustiť blud – napríklad o fašistoch – a vzápätí nastúpi efekt stáda; veľká časť spoločnosti uverí všetkému a odsudzuje všetko, čo s tým súvisí alebo aj nesúvisí. Národ totiž ľahko uverí sugestívnemu klamstvu, aj keď o veci v podstate nič nevie. Lebo väčšinu ľudstva história nezaujíma.

23.05.2022 21:00
Tunega, Tesár, Púčik Foto:
Na kresbe Tunega - Tesár- Púčik.
debata (15)

A tak je to aj v prípade Bielej légie: išlo o mladých, možno troška naivných chlapcov, ktorí hľadali po vojne spôsob, ako zabrániť komunistom v ich ťažení po druhej svetovej vojne. Môj strýko Eduard Tesár z Trenčína bol presvedčený kresťan katolík, veriaci, ktorý pomáhal druhým. V rodine dostal dobrú výchovu a od myšlienok na obnovu fašistického Slovenska bol veľmi vzdialený. Naopak, s bývalým spolužiakom z trenčianskeho gymnázia sa stretol po rokoch úplnou náhodou, keď ho vyhľadal na Povereníctve vnútra, kde pracoval. V rokoch počas vojny i po nej bol chorľavý, liečil sa z tuberkulózy a jeho jediným prehreškom bolo, že prevzal od bývalého spolužiaka do úschovy film, o ktorom nič nevedel. Keďže aj vtedy bolo špicľovanie „moderné“ – tak ho niekto udal, že sa stretáva s členmi Bielej légie a už sa to s ním viezlo. Dokonca som sa neoficiálne dozvedel, že medzi udavačmi bol aj nemenovaný spolužiak Edkovej sestry.

Komunisti Eduarda Tesára uväznili, telesne týrali (napriek zlému zdravotnému stavu) a keď ho odsúdili na doživotie, prokurátor Rašla zúrivo trval na treste smrti. Paradoxne, o pár rokov neskôr ho komunistická mašinéria rovnako odsúdila… Lebo, ak by spomínaní traja študenti trenčianskeho gymnázia dostali doživotie (ako spolu s nimi obvinený Gálik), po rokoch by ich určite prepustili na slobodu (ako Gálika).

Mimochodom, hlavný protagonista riešenia tzv. židovskej otázky na Slovensku, Alexander Mach, ktorého zásluhou sa dostali tisíce Židov do plynových komôr, si odpykal pár rokov vo väzení a v pokoji sa dožil aj 70. rokov 20. storočia. Ktovie, čo mu počas života prebehlo hlavou a možno by rád vstúpil aj medzi komunistov (veď bol kamarát s Husákom) – lenže tam ho ako presvedčeného gardistu nepotrebovali.

Zaráža ma, že národ obývajúci Slovensko dnes nazýva členov Bielej légie gangstrami, fašistami – a pritom o podstate veci nič nevie. Len to, čo podsúvajú niektorí historici, ktorí čerpajú neraz i z pochybných prameňov komunistickej histórie. Ako som uviedol v úvode: od začiatku existencie civilizácie ešte nikto nezmenil dejiny tak úspešne ako historici. Napríklad Adam Šumichrast napísal v denníku Pravda, že všetci traja absolvovali Vyššiu vodcovskú školu Hlinkovej mládeže. Ale to je klamstvo – ako to uvádzam v ďalšom texte.

Konštatovanie, že traja naivní študenti pôsobili v štruktúrach ľudáckeho režimu, znie hrozivo. Toto označenie by sa v širšom kontexte dalo použiť na väčšiu časť dospelých občanov vtedajšej Slovenskej republiky, ktorí boli v HSĽS, HG a iných organizáciách. Je preto nanajvýš zavádzajúce. Faktom je, že títo ľudia nezastávali žiadne dôležité posty v štruktúrach režimu.

Typické pre komunistický režim bolo umelé a šablónovité vyzdvihovanie členstva v organizáciách slovenského štátu, čo sa bralo v rozsudkoch ako priťažujúca okolnosť. Bolo by zaujímavé sledovať, koľko osôb po novembri 1989, predtým činných vo vrcholových štruktúrach komunistického režimu, zastávalo vysoké posty v demokratickej Slovenskej republike. Iste boli medzi nimi aj bývalí zväzáci a pionieri… To však historici akosi neskúmajú.

Čo páchali komunisti 45 rokov po druhej svetovej vojne, to v súčasnosti zrejme neprekáža. Vasil Biľak (hlavný pozývateľ cudzích vojsk do Česko-Slovenska v roku 1968) sa v pokoji dožil takmer 100 rokov vo vile pod Slavínom, ktorú jednoducho „znárodnil“ a jej majiteľov poslal bývať na sídlisko.

Biela légia, ktorá chcela počas 3 rokov pôsobenia zabrániť spomínaným 45 rokom diktatúry komunistov, je označovaná priam za najväčšiu zločineckú organizáciu. V skutočnosti Biela légia vznikla až koncom roku 1949 a z Rakúska začala pôsobiť na územie Slovenska prostredníctvom rovnomenného vysielača v nasledujúcom roku. Vyplýva to z výskumov historika Vladimíra Varinského z Univerzity Mateja Bela, ktorý sa tejto problematike venuje dlhodobo. Načim pripomenúť, že na vysielač Bielej légie nadviazala rozhlasová stanica Slobodná Európa, ktorá sa v časoch komunistickej diktatúry stala majákom na ceste k demokracii. Ako je známe, Slobodná Európa vysielala z Mníchova.

Američania v oných rokoch usúdili, že Jozef Vicen na riadiacom poste ohrozuje samotný spravodajský projekt a neoficiálne mu dovolili len spustenie vysielača Biela légia. Ten začal činnosť v apríli 1950 a pod Vicenovým vedením vysielal do júla 1951. Teda približne jeden rok.

Tvrdenie, že všetci traja odsúdení absolvovali Vyššiu vodcovskú školu Hlinkovej mládeže, je účelové klamstvo. Napokon, bola to organizácia podobná pionierskej či zväzáckej, ktoré vytvorili komunisti takpovediac podľa vzoru Hitlerjugend. Teda aby pripravili mladých ľudí „na obranu vlasti“.

Tesár bol krátky čas po prijatí vylúčený zo školy (Hlinkova mládež) pre nezáujem a nečinnosť. Tunega sa síce stal frekventantom tejto školy, ale v januári 1945, takže ju vlastne nikdy neabsolvoval. Púčik bol jej frekventantom od konca roka 1943 a tiež ju neukončil. Teda akí fašisti? Naivní mladí ľudia, akých je aj dnes na Slovensku neúrekom. Aj oni proti všeličomu – a neraz naivne – protestujú…

Mimochodom, v organizácii Hlinkova mládež prevažovala mravno-náboženská výchova, psychológia, spoločenská a občianska výchova, rétorika, ale aj hudba, spev, branná a telesná výchova, zdravoveda. Za komunistov nahradili Hlinkovu mládež pionieri a zväzáci. Hoci hlavným posolstvom po 2. svetovej vojne bola oddanosť veci komunizmu a boj proti americkým imperialistom, to už dnes nikomu neprekáža.

Zemeguľa sa krúti okolo svojej osi a slnka aj v súčasnosti a kto je práve pri vláde, presadzuje svoju jedinú pravdu. Žiaľ, slovenské médiá sú v tomto smere servilné, chýba v nich erudovaná diskusia na háklivú tému (česť výnimkám!). A dav v slepej oddanosti slúži „veci pokroku“. Predpokladám, že po rokoch sa karta opäť obráti a budú sa vyznávať iné hodnoty. Nedajbože dnešných revolucionárov budú odsudzovať podobne bezhlavo, ako to oni robia na začiatku tretieho tisícročia…

Spochybňovanie obetí komunistickej totality pod rôznymi zámienkami je mimoriadne nebezpečným javom súčasnosti. Oživuje totalitnú interpretáciu, ktorá rozdeľuje spoločnosť a hľadá nepriateľov. Staršia generácia si to dobre pamätá, lebo v tom žila. Zjednodušovanie dejín v súčasnosti však ohrozuje základy demokracie. I keď je otázne, o akej demokracii sa dnes dá hovoriť, keď pravdu má vždy len jedna strana a argumenty druhej sa ignorujú z princípu.

Ešte pár poznámok k trom študentom pôsobiacim v Bielej légii, ktorí boli nezmyselne odsúdení na smrť. Komu takýto rozsudok pomohol? A koľko tragédií spôsobil len v troch rodinách – nehovoriac o ďalších obetiach komunizmu.

Púčik mal od jari 1944 vážne zdravotné problémy. Od marca do mája 1944 bol dokonca hospitalizovaný na internom oddelení bratislavskej Štátnej nemocnice. V októbri 1944 sa opäť zapísal na riadne štúdium na lekársku fakultu v Bratislave.

Tunega sa po maturite v septembri 1944, teda už v čase SNP, zapísal na SVŠT, odbor elektrotechnický, kde študoval až do príchodu frontu.

Môj strýko Eduard Tesár prežil povstanie a príchod frontu v Trenčíne. Od decembra 1944 do februára 1945 bol hospitalizovaný s tuberkulózou v trenčianskej nemocnici. Potom opäť nastúpil do zamestnania v okresnom úrade. Pred prechodom frontu pomohol trom utečencom z nemeckého zajatia pochádzajúcim z Liptovského Mikuláša. Tesár ich ukryl, zadovážil im jedlo a ošatenie. Aj to svedčí o jeho charaktere. O tom sa však bežný občan v súčasnosti nikde nedozvie.

Zato národ – bez znalosti histórie Bielej légie – bezhranične verí jednostranným informáciám, ktoré sa šíria ako lavína. Neberie na zreteľ, že na trojicu popravených sa treba pozerať aj z inej strany; sú tam ďalšie desiatky spoluodsúdených, z ktorých viacerí boli aktívnymi účastníkmi SNP, alebo patrili k západnému odboju. V tých rokoch po vojne boli neľahké časy, keď sa niektorí „hrdinovia“ neštítili udávať i nevinných ľudí a niektoré rodiny potom na prenasledovanie doplácali celý život.

Za vlády komunistov sa na tému protikomunistického odboja nedalo vôbec hovoriť, veď tu bola vedúca úloha strany a pravda bola len jedna – komunistická. Sestru Eduarda Tesára, ktorá s Bielou légiou nemala absolútne nič spoločné, vyhodili po jeho poprave z redakcie časopisu Slovenka zo dňa na deň. Ona a jej dvaja synovia sa prebíjali životom, ako sa dalo, žili 15 rokov v mimoriadne chudobných podmienkach, v podnájme, bez šancí študovať na vysokej škole alebo získať lepšie zamestnanie. Dokonca moju mamu neskôr vypočúvali a označili za špiónku! Odmäk v roku 1968 bol iba krátkodobý a potom – ako je známe – nasledovala normalizácia. Teda vedúca úloha jednej strany a represálie v podobe straty zamestnania pokračovali.

Ako synovec Eduarda Tesára, ktorého si pamätám z môjho detstva, môžem potvrdiť, že podozrenia i obvinenia na jeho osobu boli vyfabrikované na základe falošných „informácií“. Jeho rodičia (teda moji starí rodičia) mi veľa povedali o jeho povahe, dobráckosti, aj čo sa potom stalo s jeho rodinou (mal manželku a dcéru). Veruže to boli zložité a ťažké časy, keď nikto netušil, kto a za čo ho udá. Na Slovensku bolo vtedy udavačov neúrekom.

Dnešný pohon na prezidentku Zuzanu Čaputovú, tobôž požiadavka, že sa má ospravedlniť za udelenie ocenenia trom členom Bielej légie, len potvrdzuje, že by sme sa mali viac zaujímať o históriu a nestotožňovať sa s interpretáciou udalostí len podľa niektorých historikov. Práve Púčik, Tunega a Tesár sa usilovali o spravodlivý demokratický systém na Slovensku. Je o tom dostatok dôkazov. Nakoniec, ani sám historik Jablonický adresne netvrdí, že by sa Púčik, Tunega alebo Tesár usilovali obnoviť totalitný režim z rokov 1939–45. Veľa na túto tému spracoval knižne iný historik – Róbert Letz. Napokon, prečítajte si jeho knižku Odkaz živým – Prípad Albert Púčik a spol. (Vydal Ústav pamäti národa).

Spochybňovanie obetí komunistickej totality pod rôznymi zámienkami je v súčasnosti veľmi nebezpečným javom. Oživuje totalitnú interpretáciu, ktorá rozdeľuje spoločnosť a vždy hľadá nepriateľov.

Spochybňovanie obetí komunistickej totality pod rôznymi zámienkami je v súčasnosti veľmi nebezpečným javom. Oživuje totalitnú interpretáciu, ktorá rozdeľuje spoločnosť a vždy hľadá nepriateľov. Žiaľ, olej do ohňa prilievajú aj politici – namiesto toho, aby spoločnosť upokojili a zjednotili. Nuž ale čím väčšia a nehoráznejšia demagógia, tým mohutnejší dav sadne na lep.

Na Wikipédii sa dočítate napríklad aj toto: Biela légia sa okrem protikomunistických aktivít doma aj v zahraničí venovala pomoci pri úteku ľudí z komunistického Československa do slobodného sveta. V rokoch 1950 (máj) až 1953 (júl) vysielala z Rakúska rozhlasové spravodajstvo na krátkych vlnách v pásme 40 metrov. Rozhlasový vysielač Biela légia bol istým vzorom pre neskoršie vysielanie rádia Slobodná Európa.

Rozhlasový vysielač Biela légia hlásal vo svojom spravodajstve tento program: „Biela légia je hnutie svojpomoci obyvateľstva na ochranu ľudských práv proti komunistickému štátnemu teroru. Kto prezrádza a pomáha zverejňovať komunistické tajné úpravy, kto upozorní na komunistami ohrozeného človeka, kto poskytne úkryt a pomôže pri úteku človeku prenasledovanému komunistami, kto zverejňuje mená zvlášť nebezpečných komunistov a ich pomáhačov, a tak chráni nič netušiacich spoluobčanov pred ľsťou a zákernosťou, kto úmyselne nedbalo vykonáva komunistické príkazy a tak umožňuje, aby sa ohrození občania mohli uchýliť do bezpečia, kto komunistickú moc akokoľvek hatí a kto koná z odporu voči neľudskému komunistickému panstvu, stáva sa členom Bielej légie a slúži veci Bohom stanovených ľudských práv." Toľko zo stránok Wikipedie.

Za činnosť v Bielej légii bolo komunistickými súdmi vynesených mnoho vysokých trestov. Najznámejšie a najlepšie zdokumentované sú práve tresty smrti pre Antona Tunegu, Alberta Púčika a Eduarda Tesára, ktorí boli popravení 20. februára 1951. Teda akí to boli – podľa niektorých – zločinci, gangstri…?

Hlavným žalobcom bol komunistický prokurátor Anton Rašla. Spokojne si žil za komunizmu i po nežnej revolúcii. Dožil sa takmer sto rokov.

Jozef Vicen bol v roku 1957 unesený agentmi ŠtB z Rakúska do Československa a po odsúdení na 25 rokov strávil v ťažkom väzení jedenásť rokov. Zomrel v roku 2008.

Jedným zo spolupracovníkov Bielej légie bol aj Jozef Berčík z Čierneho Balogu, ktorého odsúdili ako jedného z organizátorov v roku 1951 na 17 rokov väzenia a poslali do uránových baní. Jeho neskutočné utrpenie opísala jeho manželka Mária. V máji 1949 sa konal proces s tunegovcami. Trom obžalovaným – Tunegovi, Tesárovi a Púčikovi – vymeral Štátny súd v Bratislave doživotný trest odňatia slobody. Kládli im za vinu zločiny velezrady a vyzvedačstva. Mali sa usilovať obnoviť „slovenský štát“ s jeho fašistickým zriadením a teda zlikvidovať ČSR i jej „ľudovodemokra­tický“ režim. Je pozoruhodné, ako rýchlo sa s týmto komunistickým klamstvom stotožnili historici aj v súčasnosti a ich „presvedčenie“ zdieľa určitá skupina ľudí (médií) bez toho, aby zodpovedne pátrali po skutočných faktoch.

Obžalovaní aj prokurátor sa odvolali na Najvyšší súd v Prahe. Tam sa pojednávanie konalo až po 16 mesiacoch, v septembri 1950. Medzitým zasadala Bezpečnostná komisia ÚV KSČ v Prahe. Tá rozhodla, že všetci traja mladí ľudia, ktorí mali život pred sebou, majú byť popravení. Teda o ich zavraždení rozhodla komisia, o ktorej nestrannosti dnes môžeme silne pochybovať.

Obžalovaní skúsili aj poslednú možnosť – požiadali o milosť prezidenta republiky Klementa Gottwalda. Ten im ju neudelil, keďže pokyny z Moskvy boli jednoznačné. Mimochodom, otec Eduarda Tesára (môj starý otec) sa poznal osobne s Gottwaldom, keďže medzi vojnami spolu pracovali vo Vrútkach. Ani to však nepomohlo a trest smrti vykonal kat na nádvorí väznice Krajského súdu v Bratislave 20. februára 1951.

A čo bolo potom s Bielou légiou? Jej skupiny pôsobili po Slovensku, no Štátna bezpečnosť ich postupne od jari 1951 do jari 1952 likvidovala. Súdili ich potom v troch skupinách. Zo 118 obžalovaných odsúdili dovedna siedmich na trest smrti. A teraz hoď kameňom, kto si spravodlivý. Neznalosť veci nie je ospravedlnením, ale mala by byť mementom.

Po rokoch treba túto tragédiu z našej histórie naozaj dôkladne preskúmať. Koľko bolo podobných vykonštruovaných procesov? Komu tí traja mladí muži ublížili? Naopak – ešte aj po vyše 70 rokoch od ich nezmyselnej smrti ubližujú im. Kto sú tí svätci, ktorí im upierajú právo na ocenenie ich protikomunistického postoja in memoriam?

© Autorské práva vyhradené

15 debata chyba
Viac na túto tému: #Biela légia #Anton Tunega
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy