Prebehla na úrovni a dôstojne, moderátori i referenti boli prirodzení a krátki, a k nosnej téme – Stratégii kultúry a kreatívneho priemyslu SR do roku 2030 – sa v podstate viazali všetky príspevky, či už priamo, alebo kontextovo.
„Prelomový okamih“ v procese prípravy Stratégie – ako samotnú konferenciu označila M. Beňačková Rišková, gestorka jej tvorby – teda už máme za sebou a mohli by sme sa posunúť ďalej; stratégia by mala byť ešte v tomto roku predložená vláde na schválenie.
Javiskový svet namiesto dialógu
Na konferenciu ma priviedla nasledujúca skúsenosť. V novembri 2021 som odmietla byť jednou z tímu expertov, ktorí majú možnosť zapojiť sa do konzultácií okolo vzniku novej Stratégie. Jednak mi nevoňala téma, očividne smerujúca k meritokracii (tomuto pojmu na Slovensku rozumie iba málokto): s kľúčovým zámerom „rozpracovať otázku merateľnosti výsledkov v oblasti kultúry a definovať indikátory umožňujúce sledovať jej efektívnosť“ (napríklad v literatúre) som sa nemohla stotožniť bez námietok. A jednak, vajatanie hôr (a porodenie myši) bolo až zarážajúco nekompetentné: predložený materiál sa väčšmi zakladal na podivuhodnom „newspeaku“ ako na poctivom myslení o kultúre či ovládaní problematiky.
Zatiaľ sa predo mnou otvára skôr vízia, ktorá môže byť vyhovujúca pre finančníkov, úradníkov, politikov a podnikateľov v kultúre, kým my ostatní sa v nej budeme usilovne hľadať.
Do SND som teda vstupovala s rozkolísanými očakávaniami. Chcela aj nechcela som byť iba pozorovateľom – a moja predtucha sa do bodky vyplnila. Sedeli sme spolu s ďalšími registrovanými účastníkmi v hľadisku pre divadelné obecenstvo… a divadelným obecenstvom sme sa nakoniec aj stali. Ani využitie aplikácie Slido.com na kladenie „e-otázok z publika“ túto čudnú hierarchiu úloh nezmenilo. Z hľadiska živej participatívnosti sa teda konferencia veľmi neblysla: k zapojeniu účastníkov do uvažovania o – paradoxne! – participatívnom, inkluzívnom, spolupracujúcom a udržateľnom (budúcom) charaktere kultúry na Slovensku totiž veľmi nemalo ako prísť. Pritom práve tieto pojmy či skôr „etikety“ zrejme majú byť alfou a omegou novovznikajúcej stratégie – isteže, popri ľudskom kapitáli, tvorivom priemysle, dátach v kultúre, výsledkovej kultúre a ďalších hybridných kategóriách.
Spoločná energia „veľkej porady“ sa teda v ten deň nijako neprejavila. Strojcovia (tak konferencie, ako aj Stratégie) odprezentovali to, čo mali, niektorí panelisti pripomenuli základné poučky o kultúre alebo si zaspomínali na 90. roky a mečiarizmus, iní zasa zručne žonglovali s termínmi a konceptmi budúceho sveta, prípadne vyslovovali problematické názory, ktoré nikto nekorigoval – nemal ako. Napríklad o tom, že naša kultúrna scéna je vďaka či napriek všetkým politickým blokádam rozvinutejšia ako tá v susedných krajinách. Že ekonomický aspekt kultúry je čoraz dôležitejší a kultúra jednoducho „nemôže fungovať v bublinách piatich introvertov“. Že silnejší nástup nezriaďovanej kultúry môžeme u nás vnímať až od nultých rokov. Že rozlišovanie medzi zriaďovanou a nezriaďovanou kultúrou je dnes už pomaly prežitok… (V otvorenej a živej diskusii by sa bol uhol pohľadu iste pootočil.)
O vypustených balónikoch
Je symptomatické, že práve on-line panelistky zo Slovinska a z Fínska T. Pureber a I. Berden vo svojich vystúpeniach opakovane zdôrazňovali potrebu dialógu a permanentnej komunikácie medzi všetkými zložkami kultúry ako živého organizmu. Iba tak podľa nich možno dosiahnuť potrebný konsenzus, ktorý rôznym aktérom v kultúre umožní identifikovať sa s prijatou Stratégiou, a teda ju aj spoločne presadzovať – naprieč ideológiami a politickými mandátmi. Na túto tému upozornila aj M. Smolíková, hlavná referenta z Čiech, cez pojem „ownership-u“. Za „jádro pudla“ v dnešnom svete ne/kultúry však prekvapujúco (?) označila umenie a jeho podmienky na rozvoj.
Samozrejme, podobné výzvy (lepšie sa spoznať, intenzívnejšie komunikovať) tu vždy boli, ale nikdy sme ich nebrali dostatočne vážne. Nehovoriac o tom, že v rozdelenej spoločnosti sme sa ich azda aj – mierne povedané – obávali. A tak ani táto technicky dobre zvládnutá konferencia k naplneniu uvedených cieľov nijako neprispela. Po prvom dni – ten druhý som vzdala – na mňa pôsobila podobne, ako pôsobí neviditeľná poistka na Papinovom hrnci.
Problém slovenskej kultúry teda nespočíva v pojmoch, ba ani v ľuďoch, ale v infraštruktúrnych podmienkach na tvorbu a prácu. Vznikom podporných fondov (aj FPU) sme sa síce pohli o kus dopredu, no v súvislosti s ich pôsobením (a pravidlami) sme sa posunuli aj bližšie k neoliberálnej predstave umenia, literatúry a kultúry.
V zásade sa ňou (pravdaže na úrovni) simulovalo to, čo už svojím formátom potláčala: nespochybniteľná demokratickosť, a tým aj relevantnosť celého procesu prípravy Stratégie. Nechcem tým povedať, že na pódiu sa vôbec nevyskytovali hostia, ktorí (by) sa pokúsili prispieť do debaty aj obsahovo, dokonca v kritickom tóne, ale „minútkový“ program im na to poskytoval asi tak jednu rozvitú vetu. Vypočuli sme si teda (v rámci kvázi okrúhleho stola) iba základné konštatovania: o kultúre v stave úpadku či nespokojnosti umelcov s procesom ich „profesionalizácie“ po r. 1989 (I. Németh); o šíriacej sa skepse medzi ľuďmi v kultúre už od 90. rokov či narastajúcej „hrane populizmu“ (V. Fekete); o nešťastnom seba/lokalizovaní kultúry do opozície voči štátu – i vice versa (dôsledok spôsobu rozdelenia ČSFR), pomýlenom vnímaní kultúry ako spoločenskej nadstavby (pretrvávajúci dôsledok marxizmu) či nedostatočných kapacitách a výsledkoch súčasného ministerstva kultúry i jeho vedenia (F. Blaščák)… Všetky tieto vypustené „balóniky“ zrejme dodnes visia medzi reflektormi činohernej sály SND (až kým neprasknú), hoci v mnohom odzrkadľujú dôvody i dynamiku upadania či zaostávania slovenskej kultúry, vrátane jej spoločenských funkcií. A to by nás mohlo zaujímať.
Stratégia – o čom a pre koho?
Nakoniec, povedal to už minister (životného prostredia) J. Budaj vo svojom úvodnom príhovore: nejde o to postarať sa o „ďalších kostlivcov v skrini“ (lebo tých stratégií a koncepcií rozvoja sme tu mali už niekoľko), ale o vytvorenie stratégie, ktorá bude vychádzať z dobre zmapovaného súčasného stavu v kultúre vo všetkých jej zložkách; iba tak môže vzniknúť reálna a široko akceptovaná vízia rozvoja slovenskej kultúry. Zatiaľ sa však, zdá sa, pohybujeme najmä na úrovni „vysoko letiacich slov“ (ako hovorievajú Slovinci), a už podstatne menej znalostí z terénu o rôznych formách a prejavoch kultúrnej praxe (ktoré nemožno previesť na spoločného menovateľa). „Vyťažovanie“ pojmov ako transparentnosť, nadstraníckosť, medzisektorovosť, participatívnosť, udržateľnosť a pod. sa nemôže stať zmysluplným jadrom (akejkoľvek) stratégie. Ide skôr o východiskové „kóty“, akési hodnotové opory pri zadefinovaní ihriska, na ktorom sa chceme pohybovať aj obsahovo – a na ich vytýčenie či detekciu hádam ministerstvo kultúry nepotrebuje ani konferencie, ani expertné tímy; sú samozrejmosťou.
Problém slovenskej kultúry teda nespočíva v pojmoch, ba ani v ľuďoch, ale v infraštruktúrnych podmienkach na tvorbu a prácu. Vznikom podporných fondov (aj FPU) sme sa síce pohli o kus dopredu, no v súvislosti s ich pôsobením (a pravidlami) sme sa posunuli aj bližšie k neoliberálnej predstave umenia, literatúry a kultúry. Koncepcia projektovo zameranej kultúry ľudí vyčerpáva a v konečnom dôsledku sa spolu s ňou v kultúre udomácňuje aj prekérna práca. V Slovinsku sa napríklad viac než 50 % „samozamestnaných v kultúre“ (status, ktorý sa chystajú zaviesť aj u nás a v Česku) nachádza pod hranicou chudoby (v literatúre ešte viac). Ani údaje z prieskumu LITA nie sú povzbudzujúcejšie. Autorskej činnosti sa u nás môže naplno venovať iba tretina respondentov (v literatúre len 28 %), všetci ostatní ju vykonávajú popri inom zamestnaní (ako voľnočasovú záležitosť). Také údaje povedia veľa nielen o vzťahu spoločnosti ku kultúre, literatúre a umeniu, ale aj o ich vlastných podmienkach a „kondícii“ – na pódiu však o tom nepadlo ani slovo.
Samotná konferencia tak len potvrdila, že so základným chápaním či adekvátnym vnímaním kultúry a jej problémov máme na Slovensku – aj v jeho úradníckom topmanažmente – stále veľké problémy. A že namiesto sebakritického pohľadu do zrkadla alebo skutočného spájania jestvujúcich potenciálov, a nielen tých expertných, si radšej volíme – naoko pôsobivé – únikové cesty do abstrakcie (a teda rovno do skrine).
V dokrútkach na konferencii, keď konečne prehovorili – alebo aj nie – tvorcovia, zazneli o. i. aj tieto slová: „Marketing valcuje vnútornú výpoveď umelcov.“ Podpisujem tento výrok všetkými desiatimi – a som zvedavá, ako ho nová Stratégia rozvoja prevedie do reči kultúrnych politík. Zatiaľ sa predo mnou otvára skôr vízia, ktorá môže byť vyhovujúca pre finančníkov, úradníkov, politikov a podnikateľov v kultúre, kým my ostatní sa v nej budeme usilovne hľadať.
