Prebudili sa už aj školskí odborári a začali žiadať zvýšenie. To je pritom teraz už prakticky nereálne. Vláda práve nechala parlamentom prejsť obrovský balík „protiinflačných“ (v skutočnosti proinflačných) opatrení, ktorý nemá rozpočtovo krytý. Mimochodom, vo väčšine krajín Západu, kam nás údajne táto „prozápadná“ koalícia chce viesť, by bol takýto postup považovaný takmer za kriminálny.
Tu im to prechádza, ale zdroje jednoducho budú musieť nájsť, a bude to dosť zúfalé snaženie. Nájsť popritom ešte peniaze na učiteľov je jednoducho chiméra. Ale to mali školskí odborári vedieť dopredu. Navyše, vzhľadom na to, že „štrajkové“ aktivity sú ohlasované na leto, je zrejmé, ako to asi dopadne.
Nedomyslený systém
Kvalita školstva je pritom takmer priamo úmerná kvalite učiteľov. Nie je možné mať dlhodobo slabo platených ľudí na takých dôležitých postoch.
Celý systém je zrelý na rázne reformy, ktoré sa však doteraz kvôli neustálemu politickému a spoločenskému chaosu ani nepodarilo začať. Stačí si spomenúť, aké prudké prestrelky, úplne nekonštruktívne a vôbec nie o fungovaní systému, sprevádzali moje krátke pôsobenie na čele rezortu.
Kvalita školstva je takmer priamo úmerná kvalite učiteľov. Nie je možné mať dlhodobo slabo platených ľudí na takých dôležitých postoch.
Úplný nezmysel je v prvom rade systém v zásade plošných platových taríf. Napríklad mnohé stredoškolské pedagogické pozície sú objektívne výrazne náročnejšie ako tie na základnej škole. Aj preto sú tu mimoriadne široké nožnice medzi tým, čo ponúka pracovný trh takto kvalifikovaným ľuďom inde, a školským platom.
Podobne nezmyselný je „kariérny systém“ s bizarne nedomysleným systémom „atestácií“ a kreditov. A zbytočným dlhodobým zvyšovaním platov čisto za odslúžené roky. No a nakoniec, chaos do systému vnáša aj to, že reformy ešte z čias vlád Mikuláša Dzurindu predpokladali, že učiteľom budú na platy prispievať aj zriaďovatelia.
To sa aj robí, ale je to veľmi netransparentné (vedie to aj k falošnému názoru, že všetci učitelia majú rovnako nízke platy, čo nie je pravda). K chaosu prispieva aj to, že rozdelenie úloh medzi zriaďovateľmi a štátom je pomerne nejasné.
Navyše, na to, aby ste prostriedky v školstve míňali efektívne, bude nutné inštitúcie skonsolidovať, týka sa to najmä stredných škôl.
Reálne na učiteľoch nikomu nezáleží
Tieto zmeny treba jednak preto, aby vyšší objem peňazí naozaj aj viedol k vyššej kvalite, a jednak, aby verejnosť vyššie platy učiteľov akceptovala. Musíte jej teda demonštrovať, že zvýšenie nebude samoúčelné.
Faktom totiž je, že ľudia pedagógom vyššie platy neprajú. Posledný výskum na túto tému, ktorému sa dostalo širšej publicity, robil v roku 2016 Sociologický ústav SAV. Vyplynulo z neho, že vyššie učiteľské platy nechceli priaznivci ani jednej (!) z politických strán. A to napriek tomu, že predstavitelia vtedajšej opozície hlásali, ako veľmi si prajú platy zvyšovať.
O platoch sa totiž veľa kričalo práve počas predvolebnej kampane v roku 2016. Keďže opozícia vtedy nemala tému, zviezla sa na vlne „štrajku“ za vyššie platy, ktorý médiá začali organizovať.
Odvolávali sa pritom na malú skupinku bratislavských aktivistov na čele s učiteľom hudobnej výchovy Vladimírom Crmomanom. Tá však objektívne nemala v školstve žiaden rešpekt. Do ošiaľu údajne zameraného na lepší život učiteľov sa vtedy zapojilo veľa rôznorodých aktivistov. Po voľbách, naopak, už nikto z nich o školstvo roky záujem neprejavil.
Rovnako absurdne vyznieva starosť o učiteľov zo strany dnešnej vládnej koalície. Všetky strany sľubovali školstvu, podobne ako iným oblastiam, zázraky vo svojich predvolebných programoch. Princípy zmien v školstve, vrátane platovej politiky, mohli zakotviť aj v programovom vyhlásení vlády. Neurobili to.
Zmeny sa urobiť dajú
Bohužiaľ, školstvo je celkovo na okraji politického záujmu. Stačí vidieť, ako zúfalo sa s ním pasuje dnešné vedenie rezortu. Minister zamestnal celý rad ľudí, ktorí roky vyhlasovali, že vedia, čo s rezortom. Teraz, keď sú pri moci, všetci zázračne zmĺkli.
Celé reformné snaženie sa vtesnalo do programu mentoringových centier (inak, evergreen ľudí, ktorí naháňajú, ako zorganizovať eurofondové projekty). A pár fráz o tom, že školstvo musí byť inkluzívnejšie a objavnejšie.
Pravda, nebolo by fér viniť len dnešnú koalíciu. Zefektívnenie siete škôl sľubovali už Peter Pellegrini a po ňom Peter Plavčan. Preto, že sa im páčila myšlienka školských autobusov na americký štýl. Ostalo pri rečiach. Politici vo všeobecnosti nie sú schopní ísť ďalej ako za frázy – o školstve podľa potrieb trhu práce alebo o zlepšení bádateľského princípu vo vyučovaní.
Život škôl sa pritom naozaj dá pomerne radikálne zmeniť aj v priebehu jedného volebného obdobia. Tak, aby študentov k poznaniu viedli učitelia fungujúci v zabehanom, nie chaotickom systéme. Spokojní, aj vďaka dobrým platom. Skúste sa ale hociktorej strany opýtať, či vôbec nejaký školský program má.