OĽaNO ako pôvodne najsilnejšie politické zoskupenie vládnej koalície je v skutočnosti znôškou nesúrodých postáv na čele s avanturistom Matovičom. Tie výraznejšie postavy – ako Záborská či Gyimesi – sú orientované fundamentalisticky, prvá katolícky a druhý priam vzorovo orbánovsky.
Predseda tejto strany, či presnejšie osobnej politickej firmy, je avanturista, nielenže nerešpektujúci, ale aj neznalý akýchkoľvek mantinelov, v ktorých treba hrať demokratickú politickú hru. Svojím posledným zákonom vedome a ostro nakreslil novú politickú deliacu čiaru. Pokúsil sa dostať pod svoje krídla rôznorodú zmesku konzervatívcov pod heslom „prorodinnej“ politiky a nezastavil sa ani pred spoluprácou s fašistami. So stratou premiérskeho kresla sa nezmieril, a tak chce ukazovať, že vlastne stále on stojí na čele vládnej moci, a aj to, že on je ten, ktorý koná v prospech občanov (ostatní len tak pospávajú vo svojich vládnych kreslách).
Premiéri a predsedovia strán
To je však priama výzva pre premiéra. Matovič sedí monopolne na rozpočtovom balíku a buďte si istí, že ho bude ešte intenzívnejšie využívať na vydieranie a podriaďovanie si všetkých: od ministrov po poslancov. Tento prístup je však priamym rozbíjaním koalície, na ktorej stojí Hegerova vláda. Bude premiér pasívnym hráčom či obeťou Matovičových avantúr? Lenže za chod vlády je zodpovedný on. Chce hrať ešte nejakú politickú rolu – dnes či v budúcnosti? Určite vidí „diverznú“ aktivitu mnohých poslancov proti svojej pozícii. Iste, nie je to na našej politickej scéne nič nové.
Heger zoči-voči Matovičovým avantúram, ktoré sa nezastavili ani pred obchodmi s fašistami, stojí pred výzvou. Má len dve možnosti: presvedčiť Matoviča, aby sa z politiky definitívne stiahol alebo sa postaviť na vlastné nohy.
Mečiar to zažil už v ranom štádiu našej novej demokracie, keď ho VPN odvolala z funkcie premiéra – VPN sa rozpadla a vzniklo HZDS. (Mimochodom, VPN následne zanikla). Iveta Radičová bola v permanentnom zápase s vedením vlastnej strany, až kým jej vláda nepadla (a SDKÚ následne zaniklo). Peter Pellegrini sa ako premiér permanentne dostával do sporu s predsedom strany Ficom, čo napokon vyústilo do jeho odchodu a založenia novej strany Hlas-SD (A Smer by bol nepochybne smeroval ak nie k zániku tak k nepodstatnosti, keby mu novú živnú pôdu neprihnojoval práve Matovič.).
Výzva Hegerovi
Prosto, Heger zoči-voči Matovičovým avantúram, ktoré sa nezastavili ani pred obchodmi s fašistami, stojí pred výzvou. Iste, môže hrať hru druhoradého reprezentanta OĽaNO na čele vlády a tancovať podľa Matovičovej muziky. To sa v politike dá, ale za normálnych okolností. Matovičova „muzika“ je však kakofóniou, ktorá dnes a v nasledujúcich mesiacoch bude ešte viac prerážať základné hranice, ktoré ani rozum, ani elementárna etika prekročiť nesmú.
A tak má Heger len dve možnosti: presvedčiť Matoviča, aby sa z politiky definitívne stiahol. Pochybujem, že sa mu to podarí. A tak je tu druhá možnosť: musí sa postaviť na vlastné nohy. Áno, musí definitívne zrušiť politicko-obchodnú firmu Igora Matoviča a založiť stranu vlastnú. Z pozície premiéra je to vcelku jednoduché a dáva to aj šancu na úspech. Samozrejme, ak sa rozhodne, bude chcieť postupovať tak, aby nestratil premiérsku stoličku, udržal v nejakej podobe vládu a zbavil definitívne Slovensko Matoviča. Nebudem tu rozoberať mocenské a technické postupy, ako to urobiť, to je už otázkou šikovnosti a schopností predsedu vlády. Takéto možnosti tu však sú. A iste, nezabúdam na slovenskú politickú scénu, aj jej ideologické rozvrstvenie.
Heger má šancu vrátiť jej štandardnosť aspoň na jej konzervatívnej polovici. Vzhľadom na jeho katolícku orientáciu je jasné, že by sa mal perspektívne spojiť s KDH: ale tak, aby Ducha Svätého nechal prenikať svojím vnútrom iba vo svojom privátnom živote a pokúsil sa aj v KDH posilniť viac ten demokratický ako ten „katolibanský“ prúd. Proste tak, aby sme tu mali v krátkom čase nejakú obdobu napríklad nemeckej CDU, kresťansky orientovanej strany, ktorá si je však do hĺbky vedomá, že prioritu musí mať vždy demokracia a sloboda nad teokraciou a podriadenosťou cirkevnej dogmatike.
Iba mimochodom, o takúto štandardizáciu politickej scény by sa mal pokúsiť aj Peter Pellegrini: tak aby sme aj od stredu doľava mali už zasa plnohodnotnú sociálnu demokraciu, stranu s bohatým a príťažlivým programom sociálnej solidarity a pokrokovej vízie Slovenska… Ale k tejto téme sa nepochybne vrátim vo svojej budúcej úvahe.