Chaotickosť štýlu vládnutia je sprevádzaný hľadaním nepriateľov vnútri vládnej koalície. Stav, keď sa Sloboda a Solidarita (SaS), teda momentálne druhý najsilnejší koaličný partner, nezúčastňuje koaličných rokovaní, sa nijako inak nazvať nedá. Na druhej strane, azda s výnimkou uznesenia o väzobnom stíhaní predsedu Smeru-SD Roberta Fica, vládnej koalícii sa vo väčšine prípadov darí svoje zámery aj napriek odporu sociálnych partnerov a odpadávaniu časti poslancov presadzovať. Koalícia je teda vo zvláštnom štádiu – ešte stále nezomrela, napriek tomu, že nie je úplne živá.
Metóda lúčavky kráľovskej
Paradoxne, práve vedomie, že po ďalších voľbách nebude mať šancu vládnuť, prinajmenšom nie v tom istom zložení, drží vládnu koalíciu pohromade. Igor Matovič, označovaný za antipolitika, politického klauna, dokázal prostredníctvom neustáleho vyvolávania konfliktov a stavania jednotlivých sociálnych vrstiev, strán, ľudí či inštitúcií proti sebe konsolidovať svoju osobnú moc nielen vnútri svojej kvázikoalície síl s neraz nezlučiteľnými hodnotami, ale aj vnútri vládnej koalície. Hoci už dávno nestojí na čele vlády, Eduard Heger zostáva nominálnym premiérom.
Tak sa to stalo aj v súvislosti s tzv. rodinným balíčkom. Matovič ho presadil aj napriek odporu časti koalície, pričom sa dokázal spojiť aj s časťou opozície nielen v parlamente, ale aj v rozdúchavaní kampane voči prezidentke Zuzane Čaputovej. Hoci je nominálnym ministrom financií, v súčasnom spore vystupuje v roli ministra práce, sociálnych vecí a rodiny, inokedy zas zvláda funkciu ministra zdravotníctva a mnohých ďalších rezortov. Rozkladá vládu, koalíciu, ale aj celkovo štátne inštitúcie. Je zároveň faktickým šéfom vlády aj jej najtvrdšou opozíciou.
Jeho politický štýl možno prirovnať k lúčavke kráľovskej, zmesi koncentrovaných kyselín chlorovodíkovej a dusičnej, čo je jedinou substanciou schopnou rozleptať aj zlato. Pod zámienkou boja proti „mafii“, korupcii, Ficovi a teraz aj pod zámienkou ochrany rodín prestávajú platiť aj tie pravidlá, ktoré si sám stanovil, vrátane koaličnej zmluvy. Tá totiž v článku deväť svojej preambuly hovorí, že žiadna koaličná strana nemôže presadzovať svoje záujmy na úkor inej koaličnej strany či zvyšku koalície spoločným postupom s opozíciou. Presne to sa však stalo pri presadzovaní protiinflačného balíčka.
Pri oprávnenosti kritiky Matovičovho politického štýlu sa však netreba tváriť, že jeho kritici vo vláde, konkrétne líder SaS Richard Sulík, predstavujú „hlas rozumu“. Odpor proti vyrovnávacím opatreniam v podmienkach narastajúcej ekonomickej krízy, úpadku podnikov a prudkého rastu cien všetkého, je všetkým iným ako „hlasom rozumu“. Za takýchto okolností vlády pristupujú k regulačným opatreniam vrátane zvyšovania nielen nepriamych daní (osobitne z takých produktov, akými sú tabakové výrobky či alkohol), ale aj zvyšovania priamych daní v prípade najvyšších príjmových skupín a najbohatších firiem.
Pri oprávnenosti kritiky Matovičovho politického štýlu sa však netreba tváriť, že jeho kritici vo vláde, konkrétne líder SaS Richard Sulík, predstavujú „hlas rozumu“.
Štát, ktorý nie je schopný budovať mechanizmy elementárnej občianskej solidarity, si nedokáže získať dôveru svojich občanov. V skutočnosti tak koalícia prehrala svoj boj už teraz, lebo otázka obnovenia dôvery v štát bola hlavným bodom jej programu. Prehráva nielen štýlom, ale aj obsahom svojho vládnutia.
Slovenská koaličná maxima?
Súčasná vláda je v slovenskej politike po roku 1989 unikátom z hľadiska svojej nekompetentnosti a ohýbania akýchkoľvek pravidiel. Fungovanie terajšej koalície však nie je kvalitatívne novým javom. Pomaly slovenskou maximou sa stáva, že pomaly žiadna koalícia nedokázala dovládnuť štandardným spôsobom, t. j. udržať si väčšinu bez toho, že by sa predčasne rozpadla, alebo bez využívania zdrojov z prostredia „politického planktónu“. Takýmto výrazom sa v susednom Poľsku zvykne posledných takmer dvadsať rokov označovať heterogénny tábor nezaradených poslancov a členov ad hoc vytvorených skupiniek, politických prebehlíkov pendlujúcich od jedného tábora k druhému a členov poslaneckých klubov, ktoré v priebehu volebného obdobia zanikli. Ich význam narastá s každým momentom oslabenia pozície vládnych koalícií.
Posledná koaličná vláda, ktorá sa dokázala zaobísť bez podpory „planktónu“, bola vláda strán Smer-SD, SNS a ĽS-HZDS v rokoch 2006 – 2010. Predtým i potom, či už to bola posledná vláda Mikuláša Dzurindu, alebo vláda Smeru-SD po roku 2018, vládna koalícia visela na šnúrkach gatí utečencov od Vladimíra Mečiara alebo na šnúrkach Mariana Kotlebu. Zdá sa, že Igor Matovič sa rozhodol zopakovať ich trajektóriu.