Centralizmus vs právo na sebaurčenie
Cárske Rusko upieralo Ukrajine právo na sebaurčenie. Až počas prvej dekády Sovietskeho zväzu bola plne potvrdená jej národná identita. Sovietske vedenie podnecovalo obrodenie národnej literatúry a umení. Išlo o politiku „korenizácie“ (nativizácie), zameranú na podporu národných kultúr. Boľševici sa zaslúžili o zavedenie všeobecnej zdravotnej starostlivosti, vzdelania a sociálneho zabezpečenia. Vzrástla tiež podpora práv žien prostredníctvom zákonov, ktoré mali odstrániť stáročia trvajúce nerovnosti.
Lenin písal, že „proletariát sa musí dožadovať práva na politické odštiepenie kolónií a národov, ktoré utláča ich vlastný národ. Bez toho ostane proletársky internacionalizmus prázdnou frázou; vzájomná dôvera a triedna solidarita medzi pracujúcimi utláčateľských a utláčaných národov nebude možná“. Za prekážku nepovažoval ani to, ak by sa k moci v odčlenenom štáte dostala neprogresívna vláda. Kvôli tomuto postoju bol v spore s Rosou Luxemburgovou.
Na Ukrajine nebojuje USA proti Rusku, súperí tu odkaz Stalina proti odkazu Lenina. Práve Lenin bol totiž presvedčeným zástancom práva národov na sebaurčenie. Stalinova politika bola imperialistická – snažiaca sa udržať ostatné krajiny vo svojej sfére vplyvu. Niet divu, že Putin dnes považuje Ukrajinu za Leninov výmysel a dôsledok boľševickej politiky.
Posledný konflikt Lenina so Stalinom sa týkal jeho projektu centralizovaného Sovietskeho zväzu. Stalin obvinil Lenina z „národného liberalizmu“ a v 30. rokoch minulého storočia poprel väčšinu sociálnych politík presadených na Ukrajine. Namiesto toho chcel, aby Sovietske Rusko, resp. vláda Ruska bola vládou aj pre zvyšných päť republík zväzu (Ukrajiny, Bieloruska, Azerbajdžanu, Arménska a Gruzínska). Ústredný výbor mal podľa neho rozhodovať o tom, čo tieto republiky potrebujú.
Pokračovanie cársko-stalinskej línie
Súčasná zahraničná politika Ruska je pokračovaním cársko-stalinskej línie. Podľa Putina spočívala Leninova chyba v spochybnení ruskej hegemónie: Rusko bolo podľa neho „osekané“ a „olúpené“ o časti svojho územia, ktoré nemajú vlastnú suverenitu ani kultúru. Ruským verejným podujatiam, ako sú vojenské prehliadky a oslavy, preto už pred agresiou dominovali obrazy Stalina. Ten nebol oslavovaný ako komunista, ale ako obnoviteľ ruskej veľkosti po Leninovej antivlasteneckej odchýlke.
Finálnou príčinou útoku na Ukrajinu sa po obrane krajiny pred rozširovaním NATO a ochrane ruskej menšiny stalo spochybňovanie práva Ukrajiny na existenciu. Podobne ako pri útoku USA na Irak sa po uvedení nepresvedčivého dôvodu uvádzajú ďalšie: ak nestačí jedna, imperiálne záujmy sú obhajované novými zámienkami.
Militantný nacionalizmus
Imperializmus Spojených štátov sa zvykne obhajovať rétorickou otázkou: Žili by ste radšej vo svete, ktorému vládne Rusko alebo Čína? Ako odpovedá Dani Rodrik, pravdou je, že ostatné krajiny by radšej žili vo svete bez nadvlády. V takom, kde si malé štáty zachovávajú férový podiel autonómie, majú dobré vzťahy s ostatnými, nie sú nútené vyberať si medzi stranami a nemusia sa stávať obeťami boja veľkých mocností.
Globalizovaný svet voľného trhu, ktorému dominovali USA, nepozdvihol rozvíjajúce sa krajiny, iba obohatil vrstvu ich oligarchov. Po prehĺbení sociálnych rozdielov siahli politickí lídri po nacionalizme. Aby sa udržali pri moci, spojili rozpad sociálnych noriem s historickými krivdami svojich národov. Modiho India sa odvoláva na britský kolonializmus, stranícka Čína na poníženie počas ópiových vojen, Erdoganovo Turecko na západnú okupáciu počas prvej svetovej vojny a Putinovo Rusko na krivdy Leninovej porevolučnej politiky, spôsobené krajinami volajúcimi po oslobodení.
Je zjavné, že príčina sociálnych problémov väzí inde. Voľný trh nenaplnil očakávania obyvateľov rozvíjajúcich sa krajín, podobne ako ich nenaplnila svetová dominancia Spojených štátov amerických. Ako píše profesor ekonómie Daron Acemoglu z Massachusetts Institute of Technology, obchodné vzťahy by nemali diktovať nadnárodné korporácie využívajúce lacnú pracovnú silu a nízke pracovné štandardy. Medzinárodné vzťahy by zas nemala diktovať jedna krajina priamo zasahujúca do diania cudzích krajín, ale mali by sa rešpektovať odlišné línie vývoja. USA by tak nadobudli dôveryhodnejšie postavenie v medzinárodných veciach. Za férovejších podmienok pre život by neostalo toľko priestoru na oživovanie historických krívd a spiatočnícky, militantný nacionalizmus.