Na štatistickej úrovni vieme dobre vykazovať, koľko percent populácie má vysokoškolský diplom nejakého stupňa, prípadne koľko percent stredoškolákov pokračuje ďalej v štúdiu.
Tieto čísla sú však málo výpovedné. Málo hovoria o tom, ako to ovplyvňuje našu spoločnosť, aj o tom, ako sme na tom v porovnaní s inými krajinami. Napríklad bakalársky diplom z USA môže neraz zodpovedať nášmu lepšiemu gymnáziu. Počet mladých ľudí s diplomom máme väčší ako v Nemecku, ale koľko to vypovedá i kvalite hospodárstva? Atď.
Pamätám si, ako na jednej novšej univerzite mali 700 študentov politológie. Sme si istí, či to, čo dostanú, je vzdelanie? Či by svoje formatívne roky nevedeli lepšie (produktívnejšie) využiť? Asi nikto nepochybuje, že naša spoločnosť nepotrebuje toľko politológov, ale sme si istí, či automaticky potrebujeme vôbec toľko ľudí s diplomom? Výsledok našej honby na vzdelaním je to, že patríme k rekordérom v počte „prevzdelaných“ zamestnancov. Samozrejme, nie každý chápe pobyt na univerzite ako cestu k vzdelaniu. Svojho času jeden z ministrov školstva viac-menej explicitne prezentoval „štúdium“ ako formu podpory v nezamestnanosti, presnejšie povedané, alternatívu k nezamestnanosti.
Spoločnosť ťahá dopredu pomerne malá skupina najtalentovanejších a najusilovnejších ľudí. Nebolo by pre nás lepšie sústrediť sa na to, aby títo získali čo najlepšie vzdelanie, ako na jeho masovú dostupnosť?
Alebo to poviem ešte inak. Podľa môjho názoru spoločnosť ťahá dopredu pomerne malá skupina najtalentovanejších a najusilovnejších ľudí. Nebolo by pre nás lepšie sústrediť sa na to, aby títo získali čo najlepšie vzdelanie, ako na jeho masovú dostupnosť? Tá je jednak drahá a jednak potom chýbajú ľudia na iné pozície. V súčasnosti na Slovensku má reálny prístup k vysokoškolskému diplomu viac ľudí ako k pitnej vode z kohútika. Nechcem, aby to vyznelo ako elitárstvo, ale skôr aby sme sa reálne pozreli do zrkadla. Na možnosti i potreby našej spoločnosti, a nie len donekonečna omieľali mantru vzdelania.
Ešte iný obraz dostaneme, keď sa na vzdelanie pozrieme prizmou jednotlivých odborov. Často sa stretávam s otázkou, prečo nevychovávame viac informatikov, keď je po nich (momentálne) taký hlad. Ja im na to odpovedám, že robíme, čo môžeme. Snažíme sa prijať čo najviac záujemcov a spočiatku štúdia im podať pomocnú ruku, pri veľmi rôznej kvalite prípravy zo strednej školy. Realita je zároveň taká, že sa spočiatku učia to, čo bolo voľakedy maturitnými otázkami. Napriek tomu sa veľkému počtu študentov nepodarí doštudovať. Napokon, existuje množstvo ľahších ciest k diplomu, ako študovať na „matfyze“. Keď k tomu pridáme konkurenciu zahraničných škôl, v prípade najtalentovanejších študentov, škôl z prvej svetovej ligy a tlak zamestnávateľov vyťažovať študentov ešte počas štúdia, dostávame reálnejší obrázok o súčasnom stave.
Zaostávame aj s lákaním študentov so zahraničia. Hoci v našej „školskej” jedálni je angličtina už celkom bežná, priestor na rozšírenie je tu veľký. Mimochodom, ruská agresia na Ukrajine ukázala, ako veľa zahraničných študentov tam dokázali prilákať. A rozhodne im nešlo o „schengenské víza”, rovnako ako sa ukázalo, opäť, žiaľ, na príklade utečencov, ako veľa z nich tam ostalo pracovať. Prečo ich nemáme viac aj my? Asi je tu veľa odpovedí, od operatívnosti zahraničných zastúpení cez pružnosť cudzineckej polície až po skostnatenosť nášho rektorátu (za seba mám pocit, že na fakultnej úrovni sme celkom pružní).
Ostatne, so všetkým z tohto mám aj osobnú skúsenosť. Môj doktorand z Nigérie nastúpil na štúdium s polročným meškaním kvôli zdĺhavej administratíve, rektorát prispel svojou trochou k problémom s uznávaním diplomu, nemožný univerzitný informačný systém ho takmer pripravil o ubytovanie atď.
Po obhájení dizertačnej práce mal niekoľko pracovných ponúk ostať pracovať na Slovensku v prestížnych medzinárodných firmách. Nakoniec to vyzerá tak, že odchádza na postdoktorandské štipendium do Nemecka – napriek snahe sa mu nepodarilo ani za niekoľko mesiacov získať pracovné povolenie na Slovensku. A to hovoríme o veľmi žiadanom odbore, o informatike.