Tieto „hry“ s emóciami sú chytľavé. Môžu sa však napokon vymknúť z rúk a zmeniť kurz. Tento druh „rýchlych riešení“ sme si už vyskúšali. V Afganistane. V Iraku. V Sýrii. V Líbyi. V Jemene. Nemám pocit, že by sa osvedčil.
Od politikov sa očakáva, že na rozdiel od ostatných ľudí dokážu prijímať a triediť informácie s chladnou hlavou. Vecne a racionálne. Bez všadeprítomných emócií. Teatrálnosti. A propagandy.
Žijeme dobu veľkých slov a veľkých gest. Bez zodpovednosti. Nezodpovední politici svojím amaterizmom privádzajú Európu do stavu, ktorý až nápadne pripomína situáciu, v ktorej sa po prvej svetovej vojne, v časoch zdecimovaných španielskou chrípkou a Veľkou hospodárskou krízou, dostal k moci Adolf Hitler.
Štandardní politici naprieč Európou akoby hľadali nového diktátora. Prieskumy opakovane už niekoľko rokov jasne ukazujú, že občania nielen na Slovensku by uvítali „silného vodcu a menej demokracie“.
Nezodpovední politici svojím amaterizmom privádzajú Európu do stavu, ktorý až nápadne pripomína situáciu, v ktorej sa po prvej svetovej vojne, v časoch zdecimovaných španielskou chrípkou a Veľkou hospodárskou krízou, dostal k moci Adolf Hitler.
Slováci sa podľa analýz GLOBSEC cítia ohrození liberálnou demokraciou. Mať silného a rozhodného lídra, „ktorý sa nemusí zaťažovať parlamentom a voľbami“, chce v roku 2022 až 49 % Slovákov! Pritom v roku 2021 to bolo 38 % a v roku 2020 zhruba 25 % ľudí. Keď si uvedomíme, že členstvo v EÚ považuje za dobrú vec len 39 % Slovákov, je pred nami jasná mozaika Európy, v ktorej bude demokracia ťahať za kratší koniec.
Pochovávajú ju samotní demokrati. Vlastnou nekompetentnosťou. Amaterizmom. Neschopnosťou dosiahnuť na čosi, čomu sa ešte donedávna hovorilo „líderstvo“. Zlyhávajú v domácej i v zahraničnej politike. Covidová kríza ukázala ich katastrofálny obraz. Nepripravenosť riešiť vzniknutú situáciu. Prinášať efektívne riešenia. Na Slovensku ich v prvých týždňoch a mesiacoch suplovali občania. Dobrovoľníci a predstavitelia cirkví.
Aj vojna na Ukrajine iba podčiarkla túto nekompetentnosť.
Tu niekde treba hľadať odpoveď, prečo Slováci tiahnu k „silnej ruke“. Lebo už jednoducho nemajú energiu a ani možnosti v rozhodujúcich chvíľach „suplovať“ štát.
Vojna na Ukrajine je z pohľadu Európy ukážkou politiky veľkých slov a veľkých gest. V globalizovanom svete nemožno potrestať sankciami kohokoľvek bez toho, aby neublížili i tomu, kto kára. Čím viac sa ukazuje, že sankcie škodia predovšetkým Západu a USA, tým väčšmi politici amatéri búšia do pedálov a stláčajú gombíky ako malí nadržaní chlapci sediaci za play station. Túžili vstúpiť do histórie. Vstúpia. No inak, ako zamýšľali.
Medzitým na Ukrajine odvolali ombudsmanku Ľudmilu Denisovovú, ktorá priznala, že informácie o hromadných znásilneniach Rusov, ktoré šírila, slúžili na to, aby Ukrajina získala väčšiu vojenskú pomoc. Podľa poslancov „jej informácie o údajných sexuálnych útokoch zo strany ruských vojakov neboli podložené dôkazmi“.
Čím dlhšie bude trvať konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou, tým fatálnejšie dôsledky prinesie Ukrajine, Západu a USA. Ruský človek premýšľa inak ako našinec. Jemu je v zásade jedno, kto sedí v Kremli. Chudobu a suchý záchod na záhrade mu nikto nezoberie. Európe však chudoba prinesie turbulentné časy, na konci ktorých môže stáť novodobý Josif alebo Adolf. Vysnívaná „silná ruka“.
Chudoba a rozhádaní demokrati umožnili cestu komunistom k moci v Československu v roku 1946. Tí znovu strácajú cit pre realitu.
Ideálny svet je krásny. Tiež si ho rád predstavujem. No zostávam žiť v realite. Vladimír Mečiar v nej beztrestne pasie ovce. A tí, ktorí mu sľubovali „basu“, dnes naháňajú iného. Vladimíra.
A tak si tu žijeme. Vo svete veľkých slov. A veľkých gest. Zostaneme aj zajtra, keď prestaneme posielať na Ukrajinu peniaze a zbrane, jej priateľmi? Hrozí, že Ukrajina a Rusko budú pre Európu ohniskami terorizmu.
Mám rešpekt pred bičovaním emócií. Pred „vysnívanými“ naratívmi, ktoré narážajú na „všednosť“ reálneho sveta.