Politici i verejnosť mylne vnímajú RTVS iba ako spravodajstvo a publicistiku. Médiá verejnej služby majú aj iné dôležité súčasti, pre spoločnosť možno aj významnejšie. RTVS aj kvôli nedostatku financií v nich doslova kríva. Chýba jej étos. To nie je problém iba riaditeľa a zamestnancov. Podľa bývalého riaditeľa STV Richarda Rybníčka „najväčším problémom verejnoprávnej televízie a rozhlasu je to, že neexistuje minister kultúry, ktorý by prišiel s jednoznačnou definíciou, akú televíziu a rozhlas verejnej služby chceme mať, a hlavne, ako má byť toto politické zadanie financované“. Bývalý minister kultúry Marek Maďarič upozorňuje, že pokiaľ sa sa nedorieši financovanie RTVS, „ani tomu najlepšiemu mediálnemu manažérovi sa nepodarí dohnať čoraz väčšie programové a investičné dlhy a RTVS sa bude opäť potápať ku dnu“.
V krajine bez vízie aj médiá verejnej služby fungujú samospádom
Richard Rybníček, bývalý riaditeľ STV, primátor Trenčína a prezident Únie miest Slovenska
Voľba generálneho riaditeľa slovenskej televízie a slovenského rozhlasu prebieha v posledných rokoch ako cez kopirák. Od politikov počúvame vznešené reči o význame verejnoprávnosti, jej zmysle, potrebe profesionálneho spravodajstva a nutnej podpory domácej tvorby.
Pritom najväčším problémom našej verejnoprávnej televízie a rozhlasu je to, že neexistuje minister kultúry, ktorý by prišiel s jednoznačnou definíciou, akú televíziu a rozhlas verejnej služby chceme mať, a hlavne, ako má byť toto politické zadanie financované. To má byť jedna z kľúčových úloh ministra kultúry, ktorej nepresadenie má znamenať jeho/jej odchod. Lenže nič také sa na Slovensku nedeje a som presvedčený, že už sa ani neudeje.
Riešenie je veľmi jednoduché. Zvoliť takého riaditeľa, ktorý prispôsobí fungovanie televízie a rozhlasu jeho súčasným finančným možnostiam. Teda urobí to, čo som pred dvadsiatimi rokmi urobil ja spolu s mojím tímom. Postavil som vtedajšiu vládu a parlament pred jasnú voľbu. Buď zlepšíte financovanie STV zvýšením koncesionárskych poplatkov, alebo televízia bude fungovať v nevyhnutnom režime bez akéhokoľvek rozvoja.
Najväčším problémom našej verejnoprávnej televízie a rozhlasu je to, že neexistuje minister kultúry, ktorý by prišiel s jednoznačnou definíciou, akú televíziu a rozhlas verejnej služby chceme mať, a hlavne, ako má byť toto politické zadanie financované.
Je nevyhnutné zaviesť okamžite tvrdý a nekompromisný krízový manažment. Zoškrtať prevádzkové a výrobné výdavky na nevyhnutné prežitie a obmedziť výrobu programu a aj počet okruhov a ich vysielací čas. Financovať RTVS len zo súčasnej výšky koncesionárskych poplatkov a prestať sa každý rok "podlizovať” ministerstvu kultúry a vláde SR, aby dofinancovali tieto národné verejné inštitúcie, lebo koncesionárske poplatky nestačia. Dnes je to totiž tak, že občania v tejto krajine platia RTVS dvakrát. Jedna platba je priamo z ich peňaženky ako koncesionársky poplatok a tú druhú si riaditelia "vyťahujú” cez podporu zo štátneho rozpočtu, kam odvádzame dane. A už dnes je nad slnko jasnejšie, že predstavy politikov parlamentných strán o dokonalej verejnoprávnej televízii a rozhlase sa už ani teoreticky nepribližujú tomu, koľko by to stálo. Teda ani súčasný hybridný model už dávno nestačí.
Nemá zmysel teraz diskutovať, čo je lepšie, či len koncesionárske poplatky, alebo len štátny rozpočet. Prečo? Pretože, ako som spomínal, neexistuje jasné politické zadanie, akú verejnoprávnu televíziu a rozhlas chceme mať, čo má byť ich hlavnou úlohou v 21. storočí a akým spôsobom to budeme financovať.
Ak by si predovšetkým ministerstvo kultúry v spolupráci s ministerstvom financií a Výborom pre kultúru a médiá v NR SR splnilo túto úlohu, som presvedčený, že mnohé projekty kandidátov na post generálneho riaditeľa by boli na vynikajúcej úrovni a určite by aj samotná voľba mala oveľa väčší zmysel. A bolo by, podľa mňa, jedno, či generálneho riaditeľa volí nejaká rada, alebo parlament.
Lenže zázraky sa v tejto krajine nedejú, a tak sa len prizerajme, čo sa stane. Z kopca bez bŕzd už ideme, je len otázkou času, kedy sa dozvieme, aký silný bude na konci ten náraz.
Kam kráčaš RTVS?
Marek Maďarič, bývalý minister kultúry
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Blížiaca sa voľba generálneho riaditeľa RTVS aktualizuje dva chronické problémy nášho verejnoprávneho rozhlasu a televízie. Prvým je spôsob voľby riaditeľa, osoby, ktorá je pre činnosť RTVS určujúca. Druhým, doslova existenčným problémom je jej financovanie.
Jeho nevyriešenie neumožní ani tomu najlepšiemu mediálnemu manažérovi dohnať čoraz väčšie programové a investičné dlhy. Naopak, RTVS sa bude opäť potápať ku dnu, na ktorom sa najmä Slovenská televízia ocitla koncom 90. rokov, a len veľmi pomaly sa z neho aj s viacerými recidívami odliepala. Poznajúc našu realitu, dovolím si vysloviť smutný predpoklad: Nech bude za generálneho riaditeľa zvolený ktokoľvek, RTVS zasiahnutú infláciou čaká v najbližších rokoch redukcia televíznych a rozhlasových programov, možno aj celých vysielacích okruhov, čo, samozrejme, spôsobí pokles diváckej a poslucháčskej priazne, menšiu ochotu platiť koncesionárske poplatky a neustálu nutnosť manažmentu prosiť v predklone vládu o mimoriadne dotácie, ktoré, ak vôbec budú poskytnuté, budú len zvyšovať závislosť RTVS OD politikov, čo je v rozpore so zmyslom verejnoprávnosti.
Pred dvadsiatimi rokmi sa najmä STV nachádzala v situácii nízkej dôveryhodnosti a poklesu kvantity aj kvality svojho vysielania. Príčiny boli politické, manažérske aj ekonomické. Jedným z prvých pokusov vyviesť STV z krízy bol radikálny prístup riaditeľa Rybníčka, ktorý po predchádzajúcom zadlžovaní nasadil liečbu výrazných škrtov, najmä redukciu pôvodnej tvorby, čo bolo síce ekonomicky racionálne, ale zároveň sa tým likvidovalo jedno z hlavných poslaní STV vyrábať a vysielať vlastné programy. Aj z toho bolo zrejmé, že ak má byť akýkoľvek manažment úspešný v napĺňaní poslania STV a SRo, podmienkou je zvýšenie ich príjmov. Preto sa v roku 2006 začal na ministerstve kultúry premyslený proces postupných zmien financovania verejnoprávnych médií.
Žiaľ, RTVS nebude jediná kultúrna inštitúcia, ktorú čaká v nasledujúcom období prinajlepšom stagnácia, no skôr úpadok.
Ako prvá prišla zmena systému výberu koncesionárskych poplatkov v nadviazanosti na odber elektriny, ktorý síce čelil populistickej kritike, ale výsledkom bolo, že postupne sa vďaka nemu RTVS dopracovala k takmer stopercentnej efektívnosti výberu tohto základného zdroja príjmov, od ktorého sa odvíja aj miera jej nezávislosti. Ďalším prelomovým krokom bolo zavedenie inštitútu Zmluvy so štátom, ktorej prostriedky vo výške tretiny rozpočtu RTVS sú určené predovšetkým na tvorbu pôvodných programov, čo rýchlo viedlo k programovej konjunktúre STV a SRo.
K ďalšiemu posilneniu dramatickej tvorby v STV prispel aj vznik Audiovizuálneho fondu, z ktorého RTVS ťaží ako hlavný producent slovenskej filmovej tvorby možnosťou spolupodieľať sa ročne na výrobe desiatok hraných a dokumentárnych filmov. Pochopiteľne, veľa záviselo aj od schopností manažérov verejnoprávnych médií, a treba priznať, že nie všetci sa v tomto období ukázali ako schopní. Definitívne až manažment Václava Miku dokázal vrátiť RTVS do pozície dôveryhodného média so stabilnou sledovanosťou a s rastúcou spokojnosťou. To mi umožnilo pristúpiť v roku 2016 aj k poslednému zamýšľanému kroku, a to k primeranému zvýšeniu koncesionárskeho poplatku, ktorého výška bola v tom čase už trinásť rokov nezmenená.
Tento zámer, opretý o rastúcu divácku a poslucháčsku spokojnosť s vysielaním RTVS, som ako minister ešte dokázal presadiť do programového vyhlásenia vlády, a to v takej podobe, že v budúcnosti by sa výška poplatku už automaticky odvíjala od miery inflácie, čím by bola zabezpečená trvalejšia finančná stabilita verejnoprávnych médií a podmienka ich ďalšieho rozvoja. Žiaľ, falošný populizmus a kultúrna obmedzenosť spôsobili, že vtedajšia koalícia nesplnila svoj záväzok. Preto dnes RTVS stagnuje a vysoká inflácia jej nedovolí udržať ani súčasnú úroveň tvorby a vysielania.
V tomto svetle akoby samotná voľba generálneho riaditeľa, ktorá nás čaká, bola menej dôležitá. Jej forma už desaťročia účelovo osciluje – buď to bola voľba členmi rady, ktorí sú však vyberaní politikmi, alebo voľba v parlamente, ktorá je politická priamo. Treba povedať, že oba spôsoby sú legitímne a oba niekedy viedli k voľbe kvalitného riaditeľa, častejšie však k opaku. Ak sa však zhodneme na tom, že verejnoprávne médium by z podstaty veci malo byť nezávislé, a ak sa raz pokročí k väčšej ekonomickej nezávislosti RTVS, bude namieste ponúknuť aj politicky nezávislý spôsob voľby jej riaditeľa so silným mandátom od verejnosti. Jeden z možných spôsobov som predložil pred tromi rokmi ako svoju politickú labutiu pieseň.
Navrhol som vytvorenie apolitického zboru voliteľov zložený zo zástupcov relevantných autonómnych inštitúcií a občianskej verejnosti, ktorý by bol ustanovený vždy ad hoc na konkrétnu voľbu. Samozrejme, že tento návrh nemal šancu na schválenie a nemá ju ani dnes, hoci v tom čase zaň hlasovala aj dnešná ministerka kultúry. Takže teraz nás opäť čaká výber riaditeľa poslancami a súčasná chaotická situácia v koalícii neschopnej zvládnuť aj menej dôležité personálne otázky napovedá, že to bude zložité. Ak však aj bude zvolený nový riaditeľ RTVS a dokonca to bude schopný manažér a my dokonca uveríme, že poslancov presvedčil kvalitou svojho projektu, je takmer isté, že ekonomická situácia a nedostatok financií mu ho nedovolia naplniť.
A žiaľ, RTVS nebude jediná kultúrna inštitúcia, ktorú čaká v nasledujúcom období prinajlepšom stagnácia, no skôr úpadok. Príčinou však nie sú len politici, ktorí v očiach kultúrnej verejnosti nie sú ochotní nastaviť lepšie financovanie RTVS a kultúry všeobecne. Pretože som si istý, že súčasný mesačný poplatok 4,64 eura, za ktorý dostávame štyri programové okruhy STV a desiatku programových okruhov SRo, by politici pokojne zvýšili, ak by mali pocit, že ľudia sú bez reptania ochotní platiť o niečo viac. Chcem tým povedať, že problém verejnoprávnej RTVS je ešte hlbší, ako sa zdá, pretože spočíva v kultúrnej úrovni celej verejnosti.