Oficiálne vnímanie spoločenskej hodnoty novinárskej práce dosiahlo najnižšiu úroveň. Veľká Británia sa zaradila ku krajinám, ktoré proti prenasledovaniu novinárov nemajú námietky. Právnici Juliana Assangea sa plánujú proti rozhodnutiu odvolať.
Na portáli WikiLeaks publikoval svoje zistenia v roku 2006, no svetovú verejnosť zaujal Julian Assange zverejnením videí a dokumentov o štyri roky neskôr. Videli sme amerických vojakov, ktorí si z civilistov v Iraku robili živé terče a strieľali do nich ako v počítačovej hre. Čítali sme dôkazy o mučení väzňov v Guantáname, zákulisných hrách Arabskej jari, ovplyvňovaní médií či o sledovaní občanov a vybraných politikov – svet sa pýtal, či je toto všetko naozaj možné. Bolo to, ako keď človek blúdiaci hustým neprehľadným lesom zrazu nájde tabuľu s turistickými značkami. Všetko, čo si bežný prijímateľ správ spravidla domýšľa alebo odvodzuje, zrazu nabralo reálnu podobu.
WikiLeaks nikoho nenechával na pochybách. Po minimálnej redakčnej úprave pravidelne zverejňoval takzvané primárne zdroje informácií. Teda nie predikcie, domnienky, konfrontácie, ale diplomatické depeše či originálne nahrávky. Ich pravosť nikto nikdy nespochybnil, rovnako ako udalosti, ktoré zachytávali. Žiadny z politikov si zrazu nemohol byť istý, či utajený materiál posielaný cez zabezpečenú neviditeľnú sieť nebude zanedlho viditeľný pre všetkých.
Ako hovorí súčasný šéfredaktor WikiLeaks Kristinn Hrafnsson, išlo o novú formu žurnalistiky, inovatívny prístup k informáciám, ktorý kopíroval využívanie moderných technológií. Julian Assange robil presne to, čo má novinár robiť: dostane informáciu, overí ju a publikuje. Nečaká, nekalkuluje, či a kedy to bude výhodné – to robia politici. Publikuje vo verejnom záujme, čo najskôr, pre všetkých.
Novinár pravdu hľadá a zverejňuje. Ľudia chcú poznať fungovanie systému, v ktorom žijú. Prípad Juliana Assangea nás však núti pochybovať o pravde ako o najvyššej hodnote. Načo nám je, keď sa nevieme vyrovnať s jej dôsledkami?
Julian Assange je pokračovateľom veľkých novinárskych mien ako Bob Woodward a Carl Bernstein (aféra Watergate, 1972) alebo Daniel Ellsberg (Pentagon Papers, 1971). Do systematickej podoby doviedol to, v čom oni boli priekopníkmi: odhaľovanie skutočností na základe pôvodných zdrojov informácií. Dostal azda všetky novinárske ceny sveta, bol hosťom na najvýznamnejších fórach a konferenciách. Činnosť, ktorú robil, dostala aj osobitné pomenovanie: whistleblowing, teda oznamovanie, upozorňovanie. Stala sa a dodnes je významnou súčasťou boja proti korupcii.
Už dva roky po publikovaní najväčšieho úniku informácií všetkých čias sa však Julian Assange stal objektom systému, na ktorého zvrátenosť upozorňoval. Spojené štáty americké požiadali v roku 2019 o jeho vydanie a chcú ho súdiť. Nie pre nepravdivé, klamlivé či zavádzajúce informácie, ako sme v mediálnom prostredí zvyknutí. Svoju žiadosť odôvodnili zákonom o špionáži z roku 1917. Ak sme konštatovali, že metódy a podoby novinárstva sa neustále vyvíjajú, tak americký zákon z minulého storočia zostáva. Pochádza z čias, keď žiadny whistleblowing ani verejný záujem neexistovali. Priam stredoveká je výška trestu: 175 rokov vo väzení. Nikto z tých, ktorí sú za zverejnené zločiny zodpovední, nebol súdený. Naopak, vo väzbe je Julian Assange, ktorý zverejnil pravdu o nich.
Sedem rokov v azyle a viac ako tri roky vo väzení prinieslo vážne podlomenie jeho zdravia. Bývalý osobitný spravodajca OSN pre mučenie Nils Melzer otvorene hovorí o vážnych a systematických porušeniach práva na spravodlivý proces, zaujatosti zo strany sudcov a o manipulovaní dôkazov. Konštatuje, že Julian Assange bol vystavený nepretržitému sledovaniu, osočovaniu a vyhrážkam, čelil opätovnému psychologickému nátlaku.
Netreba pochybovať, ide o politický proces. Americký minister zahraničných vecí a neskorší šéf CIA Mike Pompeo opísal WikiLeaks ako „neštátnu nepriateľskú tajnú službu, ktorej často pomáhajú zástupcovia štátu ako Rusko“, Veľká Británia priznala odpočúvanie Assangeovej právničky, čím spochybnila zákonnosť procesu. Samotný Julian Assange je austrálsky občan, jeho firma nikdy nesídlila v USA. Napriek tomu ho majú súdiť Spojené štáty. Anomálií, ktoré sprevádzajú tento proces, je množstvo.
Odmalička nám z každej strany vštepujú, že pravda je najvyššou hodnotou. Novinár pravdu hľadá a zverejňuje. Ľudia chcú poznať fungovanie systému, v ktorom žijú. Prípad Juliana Assangea nás však núti pochybovať o pravde ako o najvyššej hodnote. Načo nám je, keď sa nevieme vyrovnať s jej dôsledkami? Potrebujeme whistleblowing, keď jeho najvýraznejší aktér už roky sedí za svoju činnosť vo väzení? Alebo je to výstraha všetkým, ktorí by v budúcnosti podľa vzoru Juliana Assangea chceli hasiť, čo ich nepáli? Pravda o našom svete je, že pravdu nepotrebujeme.