Neskrotné skrotenie

Hoci Skrotenie čertice patrí medzi Shakespearove rané hry, patrí medzi jeho najhranejšie - javisko, na ktoré sa dostane, sa jej len tak ľahko nezbaví. Platí to aj o javisku nášho SND. Premiéru na ňom mala v roku 2008 a hoci už raz (v roku 2020) mala slávnostnú derniéru, hrala sa ďalej.

26.06.2022 10:00
debata (2)

Žiaľ, druhý pokus o derniéru bude asi úspešnejší, hoci predstavenie v piatok 17. júna 2022 bolo také svieže, akoby sa práve zrodilo: herci akoby za štrnásť rokov nezostarli ani o deň, ba akoby Tomáš Maštalír v úlohe Petruccia bol z roka na rok obratnejší a Diana Mórová v úlohe Kataríny z roka na rok krajšia a mladšia.

A ešte to má aj predhistóriu na konci minulého storočia, keď na podnet Václava Havla vznikla tradícia Letných shakespearovských slávností na Pražskom hrade (ktorou sa vzápätí inšpirovali aj tie bratislavské). Vtedy vznikla aj Strniskova pražská inscenácia Skrotenia čertice, v ktorej si Diana Mórová zahrala Bianku, Anna Javorková Katarínu a ich otca Baptistu Marián Zednikovič. K slovenskému vkladu do inak českej inscenácie som patril aj ja – prekladal som text pre slovenských hercov a triafal som rýmami do českého prekladu Martina Hilského.

Za pozornosť stojí aj vyše štyristoročná história originálu. The Taming of the Shrew je tzv. poškodená hra, v ktorej Shakespeare rámcoval hru v hre postavou Zurvalca, no tá sa v priebehu deja zrazu stráca, a tak ho režiséri zvyčajne škrtajú a škrtol ho aj Vladimír Strnisko. No keď som neskôr dostal za úlohu urobiť kompletný slovenský preklad pre inscenáciu SND, jej režisér Peter Mikulík ma, naopak, vyzval, aby som Zurvalca dopísal až do konca. Urobil som to úctivo – dopísal som ho Shakespearovými replikami, ktoré som vzal z úst iným postavám. Ani text Zurvalcovej záverečnej piesne nie je výlučne z mojej hlavy – je to parafráza slávneho Shakespearovho Sonetu 130.

O čosi slobodnejšie sa svojej príležitosti chopili herci Peter Mankovecký, Daniel Fischer a Martin Šalacha, ktorí sa v úlohe Zurvalca postupne vystriedali. Ak to, čo predvádzal na derniére Martin Šalacha. sledoval odniekadiaľ z neba autor hry, musel sa aj on dobre zabávať.

No nielen Shakespeare – uznanie si zaslúži aj ochotne sa zabávajúce hľadisko. Pravdupovediac, čakal som väčšiu ostražitosť. Veď žijeme v dobe, keď si my muži ustavične dávame pozor, aby sme od nejakej zápalistej feministky nedostali po nose za nejaký mačovsky znejúci, aj keď dobre myslený kompliment. A stokrát ohrozenejší by mal byť WS, ktorý žil a tvoril v dobe, keď si takýto pozor dávať nemusel. A čo zisťujeme? Paralelne s tým, ako sa Petrucciovi krotenie Kataríny čoraz lepšie darí, ozýva sa z publika čoraz žičlivejší smiech – a prevahu má smiech ženský.

Značí to azda, že slovenské ženy zaostávajú za vývojom a so svojou pokorou sú zmierenejšie, než sa patrí v treťom tisícročí? Nie! Celkom inak to je. Keď v závere hry už skrotená Katarína hovorí

Žena nech iné nič si neželá,

len padnúť k nohám svojho manžela.

Nech mi aj prsty postúpa – keď kvôli

nemu to znášam, neviem, že to bolí.

Naše múdre diváčky s tým súhlasia, lebo tušia, že William Shakespeare to myslí so ženami dobre a že tá jeho skrotená čertica je nielen jednou z jeho najkrajších, ale aj jednou z najemancipo­vanejších hrdiniek. Tušia, že pokora, ktorú predvádza v závere hry Katarína, je len ukážkou, ako vedia ženy pri ovládaní mužov šikovne striedať stratégie, a že tá hra je v skutočnosti hrou o skrotení muža.

William Shakespeare

SONET 130

Má moja milá v očiach slnko? Blud.

Červenší býva koral než jej pery.

Sadze sú snehom, ak má bielu hruď.

Čo vlas, to čierny drôt jej kamsi mieri.

Videl som ruže červené aj biele,

aj ružové – no nie jej na lícach.

A vdychoval som rôzne vône skvelé –

ale z jej úst ma ovial iba pach.

Či ju rád počúvam? Nuž, čoby nie –

hudbu však nikdy nehľadám v jej hlase.

Netuším, ako chodia bohyne –

keď kráča ona, celá zem sa trasie.

A predsa sa mi vidí pôvabnejšou,

než slávne dámy z nadnesených veršov.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #William Shakespeare