Moderný „tlačový“ zákon? Iba naoko. Má viaceré medzery

Po dlhom váhaní máme (s účinnosťou od augusta) tzv. zákon o publikáciách, ktorý nahrádza takmer 15 rokov platný tzv. tlačový zákon a zákon o publikáciách ešte staršieho dáta. Presný názov je zákon o vydavateľoch publikácií a o registri v oblasti médií a audiovízie. Ako hodnotiť tento zákon?

27.06.2022 15:00
Andrej Školkay, SKAMBA - 2
debata (4)

Už samotný názov zákona je kostrbatý. Napríklad Česi už pred dvoma desaťročiami nazvali svoj tlačový zákon podstatne logickejšie ako „zákon o právech a povinnostech při vydávání periodického tisku“. My vlastne tlačový zákon už ani nemáme, ale riešime, tak ako doteraz, vydavateľov, a navyše prevádzkovateľov we­bov.

Zákon, napriek nadšeniu predkladateľa o jeho modernosti, obsahuje množstvo povinností (pribudli aj „orgány dohľadu“) a len jedno právo z pohľadu vydavateľov – staronové právo na informácie. Mimochodom, zahŕňa formulácia tohto práva – „informácie o svojej činnosti“ – aj zamestnancov a spolupracovníkov? Podobne, prečo zostalo v platnosti, že informácie sa poskytujú len „vydavateľovi periodickej publikácie, prevádzkovateľovi spravodajského webového portálu a tlačovej agentúre“, a nie aj ich zamestnancom a spolupracovníkom, pripadne aj novinárom na voľnej nohe? A prečo nebol navrhovateľ alebo parlament odvážnejší a nezahrnul do povinných osôb aj politické strany a hnutia zastúpené v parlamente, alebo aj poberateľov samosprávnych, štátnych a EÚ grantov a rôznych (nesúkromných) dotácií?

V tejto súvislosti treba uviesť, že zákon v ďalšej časti ukladá vydavateľovi periodickej publikácie a prevádzkovateľovi spravodajského webového portálu povinnosť zapísať sa nielen do zoznamu ministerstva kultúry, ale aj do registra partnerov verejného sektora.

Zákon je príliš detailný

Zákon je rozsiahly. Zákon má, bez záverečných oznámení a súvisiacich zmien iných zákonov, 27 strán textu. Dobré zákony sú krátke a stručné. Bohužiaľ, toto je asi daň za nastavenie spoločnosti, kde sa skôr hľadajú cestičky, ako obísť zákony, než ako ich dodržiavať. Podrobnosť regulácie tiež znamená, že nás ako zvyčajne čakajú rôzne menšie alebo väčšie novelizácie aj tohto zákona.

Zákon (ako zvyčajne) dopĺňa alebo mení iný zákon, v tomto prípade až tri zákony: zákon o reklame, zákon o divadelnej činnosti a hudobnej činnosti, zákon o audiovízii. Našťastie, ide o minimálne zmeny skôr formálneho charakteru. Čo však je zmenené významne, ako ma upozornil kolega právnik, je definícia vydavateľa periodickej publikácie a prevádzkovateľa spravodajského webového portálu. V oboch prípadoch ide o osobu, ktorá redakčne zodpovedá za obsah. To je návrat ku konceptu, ktorý tu bol ešte za prvej ČSR.

Treba uviesť, že parlament schválil aj mediálny zákon, ktorý reguluje televízne a rozhlasové vysielanie on-line aj off-line. Oba zákony boli pripravené ministerstvom kultúry v spolupráci so zástupcami šéfredaktorov a odborníkmi z praxe. Ak je to tak, je to zaujímavý posun od predchádzajúcej praxe spolupráce skôr s vydavateľmi alebo so syndikátom novinárov.

Celkovo však nejde o moderný liberálny zákon ani z pohľadu názvu, obsahu, a už vôbec nie vzhľadom na jeho rozsah a detailnosť regulácie. Ani spojenie dvoch odlišných zákonov nebolo najšťastnejšie riešenie. Azda sa dočkáme niečoho lepšieho v sľubovanom zákone na ochranu novinárov.

Vieme, že zákon bol v poslednej chvíli menený v poslednom čítaní. Podľa dostupných informácií to bolo na základe požiadavky jednej koaličnej strany. Tento doplnok, respektíve táto zmena vyvolala najviac negatívnych reakcií medzi novinármi. Predtým ako sa tejto zmene budem venovať, pozrime sa na zákon o vydavateľoch publikácií a o registri v oblasti médií a audiovízie všeobecne.

V zásade nejde o nejaký celkom nový zákon, ale skôr o upravené a výrazne doplnené spojenie dvoch už predtým existujúcich zákonných noriem.

Pozostatok debát zo začiatku transformácie

Zákon veľkú pozornosť venuje čomusi, čo bolo veľmi živé začiatkom 90. minulého storočia. Hovorilo sa vtedy o rozdiele medzi evidenciou a registráciou. Išlo o to, že predchádzajúci režim okrem toho, že ku svojmu koncu okrem predbežnej samocenzúry uplatňoval aj následnú cenzúru, vedel zastaviť vydávanie aj tým, že jednoducho „nezaregistroval“ novú žiadosť o vydávanie. Zdá sa to ako malichernosť, ale vtedy, zdá sa, išlo o zásadnú vec. Preto niektorí komentátori právnici začiatkom 90. rokov trvali na tom, že nebude žiadna registrácia, ale len evidencia tlače. Druhé slovo (evidencia) malo aj jazykovo vyjadrovať nežnejšiu alebo slabšiu formu regulácie.

Pravdepodobne kvôli tomuto duchovnému dedičstvu aj dnes máme aj v tomto zákone celú druhú samostatnú časť pod názvom Evidencia, ktorá sa venuje „evidovaniu“ a „žiadosti o zápis do registra“. Česi si tiež zmenili registráciu na evidenciu, ale umiestnili túto téme ďalej, až do siedmeho paragrafu.

Najviac diskutovaná zmena

Ako už bolo spomenuté a viacerými kritizované, posledná a akceptovaná poslanecká zmena v návrhu zákona sa týka „popretia, doplnenia, spresnenia alebo vysvetlenia hodnotiaceho úsudku, ktorý vychádza zo sporného tvrdenia“. Inými slovami, išlo by napríklad o tvrdenie, že nejaká osoba koná „nečestne“, keďže napríklad „jedno hovorí a inak sa správa“ („vodu káže a víno pije“). V istom zmysle toto tzv. „právo na vyjadrenie“ nahradilo pôvodné tzv. „právo na opravu“ a „právo na odpoveď“, a súčasne zosilnilo práva dotknutých na reakciu.

Praktickým problémom je, respektíve môže byť, že aj komentáre alebo analytické novinárske texty môžu čeliť takejto žiadosti. Dokonca aj v prípadoch, kde budú fakty pravdivé, môže nová právna úprava umožniť ich spochybnenie následnou reakciou. Ide o prípady, keď napríklad súd vyhlási nejaké dokumenty alebo postupy za neprípustné. Napriek tomu, že sú pravdivé, ale boli získané nezákonným alebo inak pochybným spôsobom. Tento typ informácie môže byť „spresnený“ alebo inak významovo ovplyvnený aj súvisiacim právom na dodatočné oznámenie. Médiá zjednodušene, ale v podstate pravdivo tvrdia, že to umožní reakcie najmä verejne činných osôb na zverejnené „publikácie“.

Novinky a pozitíva

Treba oceniť, že zákon zavádza transparentnosť financovania tlače a spravodajských webových portálov a zachováva povinnosť ochrany zdroja. Ochrana zdroja je dokonca ešte prísnejšia (právo odoprieť), čo je fajn. Zákon tiež prináša koncept komunitného periodika. Plusom je aj sprehľadnenie tzv. advertoriálov, t. j. skryto sponzorovaných príspevkov či PR článkov.

Celkovo však nejde o moderný liberálny zákon ani z pohľadu názvu, obsahu, a už vôbec nie vzhľadom na jeho rozsah a detailnosť regulácie. Ani spojenie dvoch odlišných zákonov nebolo najšťastnejšie riešenie. Azda sa dočkáme niečoho lepšieho v sľubovanom zákone na ochranu novinárov.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #Ministerstvo kultúry #Národná rada SR #tlačový zákon #sporný mediálny zákon #mediálny zákon
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy