Dôkazom rastúcich metastáz emočného populizmu v slovenskej politike, ktoré nezmení ani ultimátum, ktoré dala SaS kvázi premiérovi Eduardovi Hegerovi. Príčiny stavu, v ktorom sme sa ocitli, majú totiž omnoho hlbšie korene.
Začiatkom roka 2019 skonštatoval škótsky historik pôsobiaci na univerzite v Stanforde Niall Ferguson, že „už nežijeme v demokracii; žijeme v ,emokracii', v ktorej vládnu emócie… a na pocitoch záleží viac než na rozume“. Populárnou sa stala iracionálna politika pre nevzdelaných. Kým pred rokmi bol tento štýl politiky súčasťou programu iba krajnej (populistickej) pravice, s nárastom vplyvu sociálnych sietí, s popularitou „politických“ celebrít a influencerov sa ukazuje, že sa udomácnil aj v politikách väčšiny politických strán a dnes oslabuje i kľúčové orgány liberálnej demokracie.
Politika antipolitiky
Politika emočných populistov je rovnaká naprieč svetom. Od Donalda Trumpa cez britských stúpencov brexitu a bývalého českého premiéra Andreja Babiša až po Igora Matoviča vidíme stále rovnaký scenár politiky – antipolitiku. Je to parazitovanie na systéme zastupiteľskej demokracie a zneužívanie emócií, ktorých jediným cieľom je prostredníctvom volieb získať moc. Drogu, od ktorej sú „emokrati“ závislí a o ktorej tvrdia, že ju vraj nechcú. Veď im ide predsa o ľudí.
Antipolitika je pojem, ktorý znamená vykorenenie tradičnej politiky. Politiky, ktorá zvyčajne nemá jasne stanovený cieľ. Vidinu spásy. Nie je bojom dobra so zlom. Je to nekončiaca činnosť spravovania vecí verejných, často až nudná. Petr Pithart svojho času v Obrane politiky (1970) napísal, že politika je vskutku neatraktívna pre tých, ktorí hľadajú „citové vzrušenie“, ktorí „dúfajú, že razom zmenia celý svet“, že spasia tých, ktorí v nich uverili.
Do veľkej miery je tragédiou i odrazom slovenskej politiky a spoločnosti, že práve takémuto typu politikov antipolitiky sa na Slovensku opakovane darí vyhrávať voľby (Mečiar, Fico a Matovič). Darí sa im meniť charakter politického diskurzu. Zanášať ho konšpiráciami, emočnými výlevmi a sľubmi o svetlej budúcnosti: Bude dobre. Ak vo mňa uveríte… Ak mi dáte moc…„Ono je za tým určite niečo väčšie, vyššia hra, o čom nikto z nás ani netuší. Dohoda s niekým, komu tretie povalenie vlády stranou SaS mimoriadne vyhovuje,“ konšpiroval na sociálnej sieti v súvislosti s ultimátom liberálov Matovič.
Emoční populisti bytostne potrebujú nepriateľa. Niekoho, na koho chrbte sa vyvezú k moci. Niekoho, kým môžu neprestajne strašiť. Niekoho, kto reprezentuje tradičnú politiku, kto si ctí pravidlá demokratického procesu, koho môžu vykresliť ako nepriateľa vlastného úsilia o spásu spoločnosti.
Za všetko môže prezidentka?
Emoční populisti bytostne potrebujú nepriateľa. Niekoho, na koho chrbte sa vyvezú k moci. Niekoho, kým môžu neprestajne strašiť. Niekoho, kto reprezentuje tradičnú politiku, kto si ctí pravidlá demokratického procesu, koho môžu vykresliť ako nepriateľa vlastného úsilia o spásu spoločnosti. Prekáža im systém liberálnej demokracie. Sloboda a zodpovednosť. Prekážajú im politici, ktorí sa neostýchajú pred nimi brániť liberálnu demokraciu. Za všetko môže prezidentka, svorne tvrdia Igor Matovič a Robert Fico a rovnako ich najvernejší nohsledi György Gyimesi a Ľuboš Blaha. Tvrdia o nej, že „ničí ich sny o podpore rodín“, že spolu s zahraničím chce „povaliť vládu“ alebo ako „americká agentka“ chce vládu, naopak, chrániť. Vymýšľajú si lži o tom, že zmarila ich neústavný pokus o referendum, že je „strojená a falošná“.
Cieľom atakov emočných populistov však nie je len konkrétna osoba politika, ktorý čelí ich politike. Cieľom je oslabenie zvyškov dôvery v inštitúciu, ktorá je symbolom systému, ktorý oni bytostne nenávidia. A to až tak, že opakovane vychvaľujú súčasné či minulé totalitné režimy (Blaha) a adoráciou orbánovskej neliberálnej demokracie vytvárajú podhubie pre následnú rehabilitáciu ľudácko-konzervatívnej autokracie.
Cesta do normálnosti
Koncom júna 2022 varoval Michal Vašečka pred tým, že v prípade pokračovania súčasnej politiky vládnej koalície nám reálne hrozí, že súčasťou budúcej vlády (vlád) budú legitimizovaní neoľudáci a kryptofašisti. Vo svetle tejto predikcie je potrebné vnímať aj ostatné rozhodnutie SaS odstúpiť od koaličnej zmluvy a vyzvať Eduarda Hegera a koaličné strany, aby zvrátili tento trend. Oddialili nevyhnuteľné. Aby sa aspoň zbavili „nádoru“, ktorý bujnie v tele koalície.
Cesta do normálnosti však bude oveľa zložitejšia. Bude si vyžadovať systémovú a spoločenskú zmenu. Sociálnymi sieťami ohlúpená spoločnosť, ktorej sa kvôli rokmi zanedbávanému občianskemu vzdelávaniu a výchove k demokracii nedostalo reálneho poznania systému liberálnej demokracie a v ktorej absentuje kritické myslenie, nemá dostatočnú imunitu proti metastázam rakoviny emočného populizmu. Chce rýchle riešenia. Spásu a raj – TU a TERAZ. Chce populistov, ktorí „myslia srdcom“ a zbytočne ich nezaťažujú tým, že od nich požadujú tiež podiel zodpovednosti za ich budúcnosť a prežitie demokracie. Dnes pred touto dilemou stojí Eduard Heger. Zajtra to budeme my všetci.