Osobne nepociťujem toto všeobecné nadšenie. Z viacerých dôvodov. Veľmi výrazný podiel jedného konjunkturálne citlivého sektora v našej ekonomike je sám osebe zlá vec a môže sa nám škaredo vypomstiť. A to nehľadiac, ako si silný sektor vie od vlád a následne i na medzinárodnej scéne vybojovať špeciálne zaobchádzanie. Už v minulosti sa opakovane ozývali výzvy, aby sme už konečne zmiernili svoju závislosť od automobilového priemyslu, nieto ešte otvárali ďalšie „montovne“.
Automobil ako „riešenie“ sa podpísal pod divokú suburbanizáciu našej krajiny. Len v okolí Bratislavy pribudli desaťtisíce bytov a domov a ubudlo odpovedajúce množstvo kvalitnej poľnohospodárskej pôdy.
Predstavy o vysokej pridanej hodnote tuzemského automobilového priemyslu (výskum a vývoj) sa zatiaľ výraznejšie nematerializovali. Výroba automobilu je sama osebe energeticky náročná, tým viac, s čím väčšej vzdialenosti sa dovážajú suroviny, komponenty, prípadne energie a pracovníci. Nové výrobne zaberajú skôr poľnohospodársku pôdu než brownfieldy, čo predstavuje ďalšiu environmentálnu záťaž. Jedna vec je miera nezamestnanosti a iná veľkosť disponibilnej kvalifikovanej pracovnej sily. Už teraz ju automobilky „dovážajú“.
Nemôžem sa ubrániť pocitu, že za rozhodnutím vybudovať novú „montovňu“ v danej lokalite je i blízkosť ukrajinskej hranice. Osobne vidím lepšiu budúcnosť východného Slovenska v prosperujúcej Ukrajine. Tá bude potrebovať po vojne každú ruku. Naša spoločnosť sa nemôže spoliehať, a je to svojím spôsobom i nemorálne, na to, že nás bude pomaly už vo všetkom zachraňovať importovaná pracovná sila.
Samotný automobil je z hľadiska životného prostredia skôr problém ako riešenie. Zvlášť v mestách. Vo vyspelejších krajinách už možno pozorovať v urbánnom priestore trendy ich ubúdania. Pre mladých už nie je vlastnenie automobilu ani statusom, ani módou a ani nevyhnutnosťou. Vysoké zdanenie, poplatky za parkovanie či mýta na vstup do miest majú na tom tiež svoj podiel.
Elektromobilita (či iný nefosílny pohon) je len čiastočnou odpoveďou na problémy, ktoré autá spôsobujú. Aj tie treba parkovať, sú zdrojom hluku, prachu a predstavujú bezpečnostné riziko. Do teraz módnej socio-urbanistickej predstavy 15-minútového mesta (všetko potrebné do štvrť hodiny pešo) nepasujú. Alternatívne formy dopravy či alternatívne spôsoby „vlastnenia“ automobilovému priemyslu tiež neprajú. Rovnako ako práca či nákupy z domu. Tešiť sa, že staviame práve na tento sektor, problematický prakticky z každého uhlu pohľadu, sa mi nezdá rozumné. Aj keď je naša spoločnosť zvlášť automobilová.
V čase, keď z finančných dôvodov obmedzujeme osobnú vlakovú dopravu, ideme vydať obrovské stimuly pre novú automobilku (ich skutočnú výšku, priamu či nepriamu, sa možno ani nikdy nedozvieme, ani to, koľko nás to bude celkovo stáť: od nábehu výroby až po jej ukončenie). V čase, keď sa v západnej časti Európy ozývajú hlasy volajúce po znižovaní spotreby ropy, my skôr zvyšujeme rýchlosť na diaľniciach. Už i samotné diaľnice sú viac politickou než ekonomickou témou. (Do)budovanie diaľnice je evergreenom politických sľubov. Hodnota (dopravnej komunikácie) za peniaze je stále druhoradá.
Automobil ako „riešenie“ sa podpísal pod divokú suburbanizáciu našej krajiny. Len v okolí Bratislavy pribudli desaťtisíce bytov a domov a ubudlo odpovedajúce množstvo kvalitnej poľnohospodárskej pôdy. Summa summarum, podľa môjho názoru, cesta do budúcnosti nevedie autom. Ani novou automobilkou.