Naozaj je to tak? Smieme v takej osobnej a citlivej oblasti, akou je rodinný a partnerský život, pripustiť podobný naratív, neskrývaný nátlak, či podprahové zaviňovanie?! Iste, v odbornom, najmä však v mediálnom a následne aj v politickom diskurze sa roky skloňuje termín „kríza“ rodiny. Reálne však ide len o dôsledok desaťročia prebiehajúcich sociálno-demografických zmien, ktoré našli svoj odraz v zdanlivo konštantných, nie raz a navždy nemenných podobách a vzorcoch rodinného a partnerského správania. Hovoriť o menšej hodnote, vážnosti či význame rodiny pre rozmanité ľudské bytosti je tak planým poplachom.
Predovšetkým netreba zabúdať, že rodinná politika je seriózna akademická disciplína, platforma a priestor pre výsostne odborné výzvy, hľadanie a nachádzanie efektívnych a viac či menej konsenzuálnych východísk. Slovami mojej obľúbenej kolegyne: ani akokoľvek dobre mienenými opatreniami nemožno strieľať ako kôstkami z čerešní…
Rovnosť pre všetkých, rovnosť rodín predstavuje aj uveriteľné rešpektovanie mnohorakosti súčasných rodinných foriem bez akejkoľvek exkluzivity, nadradenosti priznávania vyššej hodnoty rodinám, na základe ich takzvanej tradicionality alebo, naopak, modernity.
Ideologická injektáž nezakryje fakt, že všetci sme súčasťou rodín. Aj dobrovoľná alebo proklamovaná rezignácia na partnerstvo, rodičovstvo, kreovanie vlastnej rodiny môže byť cestou ku konkrétnej forme rodiny v budúcnosti. Dôstojnosť v prípade rodín neznamená len legitímnu snahu a odstraňovanie do neba volajúcich rozdielov, nespravodlivostí, medzigeneračnej chudoby, potenciálnej a reálnej diskriminácie. Rovnosť pre všetkých, rovnosť rodín predstavuje aj uveriteľné rešpektovanie mnohorakosti súčasných rodinných foriem bez akejkoľvek exkluzivity, nadradenosti priznávania vyššej hodnoty rodinám, na základe ich takzvanej tradicionality alebo, naopak, modernity. Ani prítomnosť a počet detí, vek, zdravotný stav, sexuálna orientácia, etnicita manželov, partnerov, príbuzných, potomkov… nemôžu byť diferenciačným kritériom pre uznanie „správnych rodín“ a odsunutie tých, ktoré sú akýmkoľvek spôsobom iné, odlišné na vedľajšiu koľaj záujmu verejných politík a spoločenského rešpektu.
Ľahko sa hovorí, ťažšie realizuje. A nemusíme ani pripomínať obavy neheterosexuálnych párov a ich detí, mám, otcov, priateľov, súvisiaci a desaťročia pretrvávajúci boj o uznanie, legitimitu, akceptovanie. Pripomeňme si aj neistý a až na dreň vyčerpávajúci život jednorodičov, ktorí v našom štáte ani zďaleka nie sú zanedbateľnou menšinou, práve naopak. A čo takto tisíce rodín s ťažko zdravotne postihnutým členom? Aký asi budú mať názor na ich škatuľkovanie do formálnych kolónok „pre“ a „proti“? Alebo povie niekto napríklad osamelo žijúcej seniorke, ktorá si svoje dávno odpracovala i odstarala, že aktuálne nie je rodinou a tým pádom ani prioritou pre sociálnu a rodinnú politiku?
Jeden z veľmi sympatických prístupov nahliada na ľudské dejiny ako na nekonečne sa vinúcu niť, či skôr jemnú a drahocennú sieť miliónov rodín, do ktorej sú votkané individuálne príbehy žien, mužov, detí… Boli, žili, snívali, milovali, verili, dúfali. Príbehy ťažké, zdrvujúce, tragické aj heroické. Farebné, rozmanité, nezovšeobecniteľné. V konečnom význame rovné a rovnocenné. Z odstupu vekov nespochybniteľné v sile svojej jedinečnosti a nenahraditeľnosti.