Ak sa teda chce niekto zapojiť do obehu informácií a hodnôt a má chuť svoje výstupy šíriť, nech sa len pekne spoľahne na digitalizované obsahy aj formy a opustí Guttenbergovu galaxiu. Čím skôr, tým lepšie. Že to príslušní úradníci mysleli naozaj vážne, dokazuje nastavenie grantových pravidiel v tej istej inštitúcii.
Zatiaľ čo pri printových médiách (kultúrnych časopisoch) sa pri podporených projektoch povinné spolufinancovanie zo strany vydavateľstiev zdvihlo na 10 % (novinka od roku 2022), pri internetových médiách ostalo na úrovni 5 % – tak ako doteraz. Navyše vydavateľom hrozí ďalší percentuálny nárast ich vkladu.
Tlač ako luxus
Takáto finančná iniciácia „prechodu do digitálnej doby“ však nie je ničím iným ako trestom za zotrvávanie pri náročnejších modeloch pôsobenia i publikovania: finančne, distribučne aj komunikačne. Okrem toho je tiež absurdným dôkazom toho, že svojvôľa má aj dnes v rozhodujúcich pozíciách voľnú ruku. Zmena prišla bez konzultácií či diskusií v kultúrnej verejnosti alebo medzi dotknutými „subjektmi v kultúre“. To znamená, že aj bez vecnej a presvedčivej analýzy reálneho stavu, bez zvažovania všetkých dôsledkov – vlastne anonymne, potichu a zhora. Tlač sa totiž údajne stala (koncepčne a šmahom ruky) luxusom a plytvaním peniazmi – zneli (pseudo)argumenty.
Logika uvažovania je tu zrejmá: zavesme všetko na internet, zjednodušme príslušné postupy, pritiahnime masy – a tešme sa, že sme. Keby to, pravda, bolo také jednoduché. Vieme, že do podobných digitálnych rámcov uvažovania (a seba/realizácie) sú čoraz väčšmi vytláčané a vtesnávané aj iné média – týždenníky, ba aj denníky. Noviny sa s týmto „prelomovým rozhodnutím“ boria už celé roky.
Čím menšia krajina a nekultúrnejšia spoločnosť, tým úspornejšia sa totiž zdá byť takáto stratégia – v podstate na zamedzenie strát. Isteže, Slovensko má v tomto straty nedozerné, navyše zdupľované kultúrnou ignoranciou. Aj preto rozmýšľa (vždy) len a len jednokoľajovo a svoje vážne deficity sa chystá, žiaľ, ešte prehlbovať. Nie je to však nič iné ako prejav nedostatočnej (základnej) kompetencie, zato dostatočnej (slepej) improvizácie. Skrátka, „účelová aplikácia“ šitá horúcou (úradníckou) ihlou.
Logika uvažovania je tu zrejmá: zavesme všetko na internet, zjednodušme príslušné postupy, pritiahnime masy – a tešme sa, že sme. Keby to, pravda, bolo také jednoduché.
Aj divadlo prežilo film
Nevidela by som v presune niektorých kultúrnych či mediálnych obsahov z fyzického do virtuálneho priestoru až taký veľký problém, keby jedno nevytláčalo druhé. Nevytláčalo nezmyselne – ako kedysi dávno fotografia obrazy alebo film divadlo (tak si to vtedy mnohí mylne predstavovali). Dnes si tieto umelecké sféry pokojne spolunažívajú a vnímať ich vo vzájomne konkurenčnom vzťahu sa nám vidí až smiešne.
To sa však netýka písaného a čítaného slova. Tu sme odrazu všetci „digitálne gramotní“, narýchlo pripravení na cestu do budúcnosti. Papierové noviny, ako ich poznáme z celého obdobia moderného veku, sa dnes, z pohľadu digitalizácie a ekonomicky vnímanej efektivity, nerozumne marginalizujú – hrubo podfinancované. Ba neraz aj znevažujú ako ťažkopádne, prácne, pomalé alebo nákladné (možno počuť), kým na nete všetko frčí tak ako treba: bleskovo a pohotovo, no najmä s podstatne nižšími výrobnými nákladmi.
Nikoho, pravda, už tak veľmi nezaujíma, že prirýchlym a priľahkým informovaním, neraz aj kĺzaním po povrchu (veď rýchlo „zavesiť“ nie je problém čokoľvek), sa čoraz väčšmi dostávame do varu, keď už nikto nevie, čo je hore a čo dole (v preklade do kultúrnej reči: odkiaľ sme prišli a kam smerujeme). A že „bleskovo“ a „pohotovo“ sa môže iba ak slúžiť, niekedy aj predbiehať v šokujúcom účinku, ale nie tvoriť, hĺbať, pohybovať v poctivom myšlienkovom (a jazykovom) kontinuu – pravdaže, na to pripravených účastníkov diskurzu. Už aj preto nie, lebo výlučnosť nemôže byť masová ani okamžitá, odrezaná od nášho fyzického tela.
Ak sa na internete tiesnia miliardy zavesených informácií a obrazových expresivít, akú má asi šancu na úspech (t. j. usídliť sa v našom jestvovaní) jedna komorná báseň prijímaná z toho istého zdroja?! Alebo poviedka… To isté platí aj o spravodajstve a publicistike, neraz vyprchajú skôr, ako oživnú.
Vieme veľmi dobre, že vonkajšie (celkové a cielené) „zarámovanie“ informácie, jej informačné okolie vrátane osobnostných (autorských, redakčných a iných) garancií, alebo aj jej cesta k jednotlivcovi zohrávajú rovnako kľúčovú úlohu ako informačná (hodnotová, estetická) nasýtenosť, ktorou sa vyznačuje. Nehovorím – kto chce, nech si kliká a bliká, nech surfuje po dátach. Na internete však chýba najmä potrebné vyvinuté úsilie prijímateľa, tiež výberovosť záberu a, paradoxne, vedomie príslušnosti k istému celku. Kniha alebo literárny časopis ako artefakt nie je len prostriedok – je naším predĺženým „orgánom zmyslu“. Nie účelu, nie profitu. Kým si toto neuvedomíme, tápeme, pretože nie každé „plytvanie“ musí byť naozaj stratové, zato šetrenie na nesprávnych miestach určite áno.
V Slovinsku už vytriezveli
Z vlastnej skúsenosti viem, že aj tam, kde sa kedysi vážne rozhodli všetky literárne obsahy digitalizovať, a teda prednostne podporovať najmä e-knihy a vyžadovať digitálne „ID“ od vydavateľstiev, napr. v Slovinsku, museli postupne túto stratégiu prehodnotiť a opustiť: nevychádzala zo života a nerešpektovala ľudské potreby ani skutočné rozvojové trendy v knižnom priemysle. Výskumy a roky praxe nepreukázali, že s e-knihou, nástupom digitálnych platforiem (celkovo digitálnej doby) sa nutne končí Guttenbergova éra – skôr naopak.
Dnes už aj odborníci z oblasti psycho- a fyzioterapie upozorňujú, že život sa deje inde ako na monitore či na displeji a netreba na to zabúdať; inak si privodíme psychicky i fyzicky riskantný stav ľudskej „beztiaže“. Nevyhovárajme sa preto na ekonomiku tam, kde o veci rozhoduje naša nekultúrnosť či neznalosť, a myslime – viacdimenzionálne.