Dnes sa žurnalisticky často používa aj tam, kde sa chce skrátiť či zdôrazniť spoločný postup a postoj USA a Európy na jednej a ruskej a čínskej politiky na druhej strane. Do metafory Západu sa včleňuje aj idea demokracie. Západ a demokracia sa ideologicky a mediálne stotožňujú. A to aj napriek tomu, že dnes priemet demokracie vo svete vôbec nezodpovedá pojmu Západ. Ba ani história „demokratickosti“ – od času, keď toto kritérium začína byť relevantné – nie je vôbec naklonená v prospech Západu.
Európanstvo
História nám pri podrobnejšom štúdiu však ukazuje niečo iné. Vždy a všade, kde sa oslabuje zovretie v idei Západu, vtedy a tam sa začne rodiť a posilňovať idea Európy. Tak to bolo, keď sa oslabil západný rímsko-pápežský univerzalizmus, začali sa ako huby po daždi rodiť projekty „európskej“ jednoty, a to od čias reformácie cez osvietenské koncepty, liberálne projekty obchodnej jednoty až po imperiálne vízie napoleonskej alebo germánskej Európy… Po II. svetovej vojne zasa zvíťazila idea Západu a Európa existovala len ako západná Európa, ako protiklad tej komunistickej východnej, ale podriadená bipolarite: tá západná ako provincia USA a tá východná ako satelit ZSSR. Európa sa vracia k sebe samej až po páde železnej opony. Vždy zdôrazňujem, že práve naše oslobodenie sa zo sovietskej nadvlády umožnilo Európe, aj a práve tej západnej, aby sa vymanila z tohto duálneho západo-východného zovretia, aby si mohla zasa hľadať a tvoriť vlastnú identitu. Prekonávaním tohto ne-európskeho delenia.
Bez včleňovania nových krajín do integračného procesu nie je možné vytváranie Európy ako európanstva, ako inštitucionálnej a hodnotovej identity Európy. Práve jej vytváranie je prekonávaním duality Západu a Východu tak v jej rímsko-byzantskej, ako aj americko-ruskej podobe. Povedané lapidárne, prekonávanie Západu a Východu je predpokladom identity, ktorá sa rodí a tvorí ako európska. V tejto novej identite sa vytvára možnosť odmietnutia a odpojenia sa od imperiálnej, koloniálnej a hegemoniálnej tradície Západu aj Východu. Nezabudnime, že pre mnohé oslobodzovacie hnutia, aj pre tie, ktoré presadzujú demokratické idey a ľudskoprávne hodnoty, je Západ totožný s kolonializmom utláčania, vykorisťovania a s „bielymi“. A Východ zasa s despociou, krutosťou, nedostatkom humanizmu, slobody a so zaostalosťou a primitívnosťou.
Národná konkurencia alebo federácia
Po tom, čo ničím neobmedzované imperiálne ambície a neregulovaná konkurencia národných štátov viedli k pekelnej apokalypse dvoch svetových vojen, zobrali potrebu nadnárodnej regulácie Európania vážne. A to s poučením nepripustiť dominancie nikoho: silný aj malý štát musia mať rovnaké práva a nadštátna európska moc musí mať rovnaký vzťah ku každej členskej krajine. A nielen to. Vyvinula a uskutočnila sa myšlienka európskeho občianstva: každý obyvateľ únie má európske občianske práva. Ten fakt, ktorý nevedela pochopiť väčšina britských voličov, že únia rozširuje občiansku suverenitu, rozširuje moje právo na pobyt, voľný pohyb, výber miesta podnikania, študovania, pracovania; ale aj právnu ochranu; solidaritu zo strany „bohatších“, áno, ten veľkorysý program eurofondov; a napokon dnes aj spoločný európsky program revitalizácie národných ekonomík po pandemických otrasoch.
Kúpiť si ochrancu je drahé a ochranca vás za dobrú cenu zasa vždy predá. Európska federácia by definitívne takého ochrancu nepotrebovala a Slovensko by si v jej rámci nielen zachovalo všetky atribúty štátnosti, ale aj výrazne rozšírilo priestor národnej sebarealizácie.
A EÚ stojí pred ďalšími výzvami, ktoré by jednotlivé štáty nemali šancu zvládnuť: klimatické zmeny, plastové zamorenie, uhlíkové emisie; férový a slobodný svetový obchod; technologické inovácie, ale aj sociálne siete; migrácia; obrana a bezpečnosť pred terorizmom, neštátnymi aktérmi aj proti geopoliticky agresívnym expanziám… Bez reálneho a účinného „korekčného“ mechanizmu na úrovni EÚ, teda bez jej federalizácie, sa nanovo rozpúta to staré svinstvo geopolitiky, aliancií, sfér vplyvu, ten stroj vojnovej mašinérie – ktorý rovnako patrí k „západnému aj východnému civilizačnému okruhu“. Je totiž produktom neregulovanej medzištátnej konkurencie a nie nejakého geografického určenia alebo kultúrneho predurčenia. A Slovensko vydané napospas tomuto všeobecnému boju o národnú veľkosť a slávu, boju založenému len na sile, by nemalo šancu vzdorovať a prežiť.
Kúpiť si ochrancu je drahé a ochranca vás za dobrú cenu zasa vždy predá. Európska federácia by definitívne takého ochrancu nepotrebovala a Slovensko by si v jej rámci nielen zachovalo všetky atribúty štátnosti, ale aj výrazne rozšírilo priestor národnej sebarealizácie. Priestor, aký sme nikdy nemali: ani v Československu, ani v Slovenskom štáte pod kuratelou Hitlera, ani v socialistickom Česko-Slovensku najprv pod dohľadom sovietskej moci a potom priamo pod jej okupačnou armádou. Niet vážnejšieho národného záujmu, ako pracovať na tom, čo Macron nazýva „európskou autonómiou“ a čo ja celkom priamo vidím ako európsku federáciu.