Predstavme si, že neslávne známe tvrdenie tohto biskupa by sa týkalo inej menšiny ako LGBT: “Bozkávanie sa Židov na obrazovku nepatrí.” Aká by asi bola reakcia, ak by sa snažil takýmto nátlakom na vedenie verejnoprávnej televízie rozdúchavať antisemitizmus? Snažil by sa to nejaký komentátor relativizovať, že ide síce o nešťastné, ale určite nie nenávistné vyjadrenie? Snažila by sa iná komentátorka tvrdiť, že s ním treba diskutovať? Vecne pritom ide o tú istú vec, sexuálna orientácia je rovnako vrodená charakteristika človeka ako farba pleti alebo etnicita. Xenofóbia, rasizmus a antisemitizmus sú veľmi správne postavené mimo zákona. Homofóbia na Slovensku zatiaľ, žiaľ, nie.
Slová motivujú k útokom
Slová sú dôležité, zvlášť ak ide o tvrdenia ľudí, ktorí hovoria z pozície autority a na ich šírenie majú platformu. Slová totiž ovplyvňujú to, ako ľudia myslia, a to, ako myslia, má zasa priamy vplyv na to, ako konajú. Kto nebezpečenstvu z toho plynúcemu nechce veriť, by sa mal ísť pozrieť do Osvienčimu alebo aspoň do Serede. Vieme totiž presne, kam vedú takéto výroky, ak sa im nechá voľný priebeh. Nemusíme ani chodiť do histórie, stačí si spomenúť na incident z roku 2019, keď v Piešťanoch napadla skupina náckov dve ženy, ktoré sa držali za ruku a vo chvíli, keď mali pocit, že ich nikto nevidí, si dali bozk. Jeden z útočníkov pritom citoval vtedy aktuálne slová iného slovenského biskupa, ktoré nebudem opakovať, lebo si to nezaslúžia.
Nemáme žiadnu oficiálnu štatistiku homofóbnych útokov, to ale neznamená, že sa nedejú. Hrubé násilie je, samozrejme, “iba” špičkou ľadovca homofóbie, ktorej LGBT ľudia čelia v dennom živote. Poznám desiatky gejov a lesieb, dnešných štyridsiatnikov a päťdesiatnikov, ktorí sa v mladosti pokúsili alebo reálne zvažovali možnosť dobrovoľne ukončiť svoj život. Čisto preto, lebo si v hlave poskladali obraz toho, ako bude vyzerať ich život v tejto krajine. Dokonca by som povedal, že medzi LGBT ľuďmi asi nepoznám nikoho, kto takú možnosť nikdy nezvažoval. Poznám aj mnoho ďalších a ďalšie, ktoré odišli (ušli) do zahraničia. Rodičov detí, ktoré naplnili svoje rozhodnutie ukončiť vlastný život kvôli homofóbnemu správaniu okolia. Niektorí a niektoré to aj medializovali, väčšina nie. Smutné pritom je, že spomedzi tých, čo sa rozhodli to nemedializovať, väčšina ako dôvod uviedla práve strach z homofóbie, napríklad z dosahov na svoje ostatné deti.
Poznám desiatky gejov a lesieb, dnešných štyridsiatnikov a päťdesiatnikov, ktorí sa v mladosti pokúsili alebo reálne zvažovali možnosť dobrovoľne ukončiť svoj život.
Iniciatíva zabrala
Ak teda dnes niekto povie, že Pohoda si takú “nepríjemnosť” ako je kauza Haľko, nezaslúži, v zásade hovorí, že sa nechce dať rušiť na letnej „žúrke“ faktom, že prispieva k diskriminácii menšiny. Komentátor, ktorý hovorí, že aktivisti a aktivistky použili voči organizátorom festivalu “výpalnícke metódy”, by si mal ísť od Roberta Fica vypýtať pochvalu za kus dobre urobenej roboty, lebo ten sa zmohol iba na “ľudskoprávnych svätuškárov”. Hádam aj na uznanie od Viktora Orbána by to stačilo. Charakterizovať takto fungujúcu občiansku spoločnosť, ktorá dosahuje reálne výsledky, si vyžaduje silný žalúdok a slabú schopnosť empatie.
Dobrovoľníci a dobrovoľníčky z Dúhového Slovenska sa rozhodli kontaktovať vystupujúcich umelcov, ktorí v minulosti podporili LGBT menšinu, a Inštitút ľudských práv sa rozhodol im s tým pomôcť. Organizátori festivalu na ich výzvy nereagovali, tak čo iné ostávalo. Jednoducho si na internete našli kontakty na agentúry a manažérov hviezd a poslali im informácie, o čo ide. Viacerí z nich odpovedali a niektorí priamo, iní nepriamo povedali, že to s organizátormi riešili. Či sa Michal Kaščák rozhodol za pozvanie homofóbneho biskupa ospravedlniť preto, lebo autenticky zmenil názor, alebo spravil biznis rozhodnutie, že bez biskupa festival síce usporiada, no bez hudobných hviezd nie, nechajme bokom.
Počíta sa výsledok. A výsledok je pozitívny. Biskup, ktorého musia nedobrovoľne zo svojich daní platiť aj LGBT ľudia, doplatil na snahu zastrašovať verejnoprávnu televíziu, aby sa tvárila, že LGBT menšina neexistuje, a preto sa jej právami netreba zaoberať. Pretože o toto išlo, toto je dlhodobá stratégia. Od prvého Dúhového PRIDE, ktorý som mal tú česť spoluorganizovať, sa totiž stala LGBT menšina, dovtedy takmer neviditeľná, témou. Vďaka tomu sa jej situácia začala, síce veľmi pomaly a pozvoľna, ale zlepšovať. Čo oko nevidí, to srdce nebolí, platí aj v menšinovej politike.
Vulgárnosti k Haľkovi nie sú v poriadku
Ak sa niekto na Pohode k biskupovi Haľkovi vulgárne správal, nie je to v poriadku. Ani tú vlajku by som nezavesil cez kríž, ale vedľa neho, ak by som na tej akcii participoval, ale netvárme sa, že o to tu ide. Homofóbne správanie a šírenie nenávisti, ktoré Haľko predviedol a ktoré rešpektovaný a obľúbený festival implicitne schvaľoval tým, že mu poskytol platformu, nie je nejaká „taľafatka“.
Nehovoríme tu o neslušnom správaní, chybe v komunikácii alebo o nejakom džentlemenskom prehrešku, ako sú ponožky v „kristuskách“. Hovoríme o tom, že dlhodobo a systematicky sú v našej krajine porušované ľudské práva LGBT menšiny, že dobre financovaná organizácia o nich šíri lži a nenávisť skrývajúc sa za slobodu vierovyznania. Príspevok k vyriešeniu tohto problému, myslím, stojí za to, že zopár ľudí malo (úplne neoprávnene) hlúpy pocit. Hovoríme totiž o tom, že sú ničené životy ľudí len preto, že sa narodili s inou ako heterosexuálnou orientáciou.
VIDEO: Rozhovor s Janou Mičekovou z OZ Dúhový PRIDE, ktorá už šiesty rok pomáha organizovať podujatie Dúhový PRIDE.