Lokálne a málo výdatné zrážky len prechodne sucho zmiernia, aby sa potom vrátilo s ešte väčšou intenzitou. Podobná situácia je vo väčšej časti Európy, s extrémnym suchom je konfrontované aj Francúzsko, Nemecko alebo Taliansko.
Smerujeme do stavu, keď bude voda na prídel. Teda tou problémovou komoditou sa nemusí nakoniec stať ropa alebo plyn, ale voda. Istý európsky politik nedávno vyhlásil, že on sa sprchuje päť minút, aby ušetril energiu na ohriatie teplej vody. Otázka ale neznie, či sa bude môcť sprchovať päť minút, ale či sa bude môcť vôbec sprchovať. Nie však z nedostatku plynu či elektrickej energie na ohrievanie vody, ale jednoducho preto, že voda po otvorení vodovodného kohútika zo sprchy nepotečie.
Zmena ekonomickej paradigmy
Väčšina politikov, až na výnimky, stále nepochopila, akú hrozbu pre život na tejto planéte predstavuje klimatická kríza. V opačnom prípade by nebolo možné, aby uvažovali o návrate k uhliu, teda k fosílnemu palivu, ktoré malo byť už dávno na čiernej listine. Aj na tomto príklade je názorne vidieť, že ak príde na lámanie chleba, víťazí fosílny kapitál. Zdá sa, že ani vojna na Ukrajine ich nepresvedčila o tom, že fosílne palivá predstavujú nielen ekologickú, ale aj bezpečnostnú hrozbu. Dokonca si nezobrali ponaučenie ani z energetického vydierania ruským fosílnym biznisom, ktorý vojnu na Ukrajine financuje. Namiesto deklarovaného prechodu na obnoviteľné zdroje a znižovania spotreby sa má závislosť od fosílnych palív ešte viac prehĺbiť.
Väčšina politických rozhodnutí sa totiž stále týka otázky hľadania náhradných exportérov fosílnych palív. Prechod na obnoviteľné zdroje a zavádzanie nových technológií a elektromobility znie síce pútavo, ale to zďaleka už dnes nestačí. Jediným riešením je znižovanie celkovej spotreby. Určite však nebude stačiť vypnutie wi-fi zariadenia počas dovolenky, treba zmeniť spotrebiteľské správanie. Tu by však boli nevyhnutné systémové zmeny, ktoré by preorientovali súčasnú neoliberálnu ekonomickú paradigmu k ekologickému a sociálne orientovanému spoločenskému modelu. Teda nesledovať prioritne ukazovatele ekonomického rastu a životnej úrovne, ale kvalitu života a dôsledky zvyšujúcej sa spotreby na životné prostredie.
Ukážkovým príkladom ignorancie sú slovenskí politici, ktorých rozhodnutia kopírujú záujmy fosílneho kapitálu, automobilový biznis má u nás otvorené dvere za každej vlády. V súčasnej situácii katastrofálneho sucha riešia prioritne žabomyšie politické vojny a odpútavajú tak pozornosť od riešenia reálnych hrozieb. Prečo ešte nezasadla vláda, aby sa zaoberala touto vážnou situáciou? Čo povedia ľuďom, až voda prestane tiecť z vodovodných kohútikov, aké opatrenia reálne urobili? Ale podobne sa to týka aj celej Európskej únie. Pri niektorých vyhláseniach európskych politikov má človek skôr pocit, či si nerobia žarty.
Nie je ťažké odpovedať na otázku, kto v boji ropa verzus voda víťazí. Vojna na Ukrajine je aj zápasom o získanie kontroly nad fosílnymi zdrojmi. Vidieť to aj na špekulatívnom obchodovaní na svetových burzách.
Dnes už niet pochýb, že riešenie klimatickej krízy je aktuálne nereálne. Totiž bez medzinárodnej spolupráce sa situácia nezmení a vzhľadom na svetový vývoj to nebude reálne ani v dohľadnej budúcnosti. Teda túto fázu vojny s prírodou už civilizácia prehrala. Tu si treba naliať čistého vína, či skôr čistej vody, a nestavať žiadne vzdušné zámky. Toto sa však nemôže stať výhovorkou pre politikov. Často z ich úst totiž počuť vyjadrenia, že ak je riešenie klimatickej krízy aktuálne nereálne, môžeme sedieť so založenými rukami a pozerať sa pasívne na pokračujúcu ekologickú katastrofu. Argument, že v takom prípade nám neostáva nič iné, len pasívne prijať neodvratný osud civilizačného zániku, je prejav bezohľadnosti a politického cynizmu.
Ako hospodáriť s vodou
Kľúčovým faktorom na zmiernenie dôsledkov klimatickej krízy je hospodárenie s vodou. Ponúkajú sa pritom už viaceré vyskúšané riešenia. K nim patrí nielen zadržiavanie vody v krajine, ale aj jej akumulácia. Ak dnes do podzemných zásobníkov pumpujeme ropu a plyn, prečo by sa podobné opatrenia nemohli realizovať aj v prípade vody? Navyše tu nehrozia žiadne ekologické havárie a kontaminácia pôdy znečisťujúcimi látkami, práve naopak.
Odkiaľ však vziať vodu? Tu sa opäť núka viacero riešení. Sú obdobia, keď u nás spadne v krátkom čase viac zrážok. Stačí ich už len zachytiť akumulačným rezervoármi a potom ich prečerpať do podzemných zásobníkov. Otázkou prežitia je aj budovanie veľkokapacitných vodných nádrží, aj keď sa paradoxne proti týmto riešeniam stavajú niektorí ekologickí aktivisti. O opatreniach, ktoré sa týkajú zmien v celkovej infraštruktúre krajiny, ani nehovoriac. Pritom na viaceré z nich upozorňujú klimatológovia, hydrológovia a vodohospodári už desaťročia, no naďalej sa napríklad betónujú vodné toky, aby voda z krajiny čo najrýchlejšie odtiekla. Je zaujímavé, že na takéto projekty sa peniaze z rôznych európskych fondov vždy nájdu.
Významným zdrojom pitnej vody sú aj kontinentálne ľadovce. Jeden taký ľadovec sa nám v dôsledku globálneho otepľovania roztápa priamo pred očami. Sladká voda tečie do Atlantického oceánu, kde sa zmiešava so slanou vodou a tým sa kontaminuje. Grónsko je krajinou s obrovským prírodným bohatstvom, je škoda, že sa tento potenciál nezužitkováva. Prepravovať vodu z Grónska by bolo napríklad možné veľkokapacitnými lodnými kontajnermi, ak sa dnes takto prepravuje ropa, prečo by to nebolo možné aj v prípade vody? Takéto riešenia skôr pripomínajú projekty z ríše sci-fi, no ak pôjde o prežitie, nebudeme mať na výber. Civilizácia sa musí rozhodnúť, čo je pre jej ďalšiu existenciu dôležitejšie. Ak tou komoditou bude stále ropa, smeruje do katastrofy.
Nie je ťažké odpovedať na otázku, kto v boji ropa verzus voda víťazí. Vojna na Ukrajine je aj zápasom o získanie kontroly nad fosílnymi zdrojmi. Vidieť to aj na špekulatívnom obchodovaní na svetových burzách. Vodu ako komoditu tam nenájdeme. Pritom investície do vodnej infraštruktúry by sa určite vrátili. Klimatickú krízu to síce nezastaví, ale môže zmierniť jej dôsledky. Ak ťažíme ropu, prečo by sa nemohla podobne čerpať aj voda v oblastiach, kde sú jej zásoby pravidelne dopĺňané výdatnými atmosférickým zrážkami? Vzniklo by tak samostatné ekonomické odvetvie, ktoré by vytvorilo pracovné príležitosti pre milióny ľudí.
Ropa má prívlastok čierne zlato, z ktorého profituje úzka skupina ľudí. Kvôli rope sa viedli mnohé vojny a ohrozuje aj ďalšiu existenciu života na tejto planéte. Čo ak by sme ho vymenili za modré zlato, z ktorého bude profitovať väčšina?
Niet pochýb, že fosílny kapitál urobí všetko pre to, aby si uchoval svoju dominanciu a vplyv, disponuje dnes obrovskou mocou. Ak už ani vojna nie je tým povestným zdvihnutým prstom, čo sa musí ešte stať, aby sme precitli?