Aj to je jeden zo spôsobov, ako zastrieť ak nie jednu z najdôležitejších, tak zaiste najciteľnejších deliacich línií dneška – v angličtine leží medzi „anywheres“ a „somewheres“, v slovenčine by sme ju mohli situovať medzi ľudí, ktorí sú kdekoľvek, a tými, ktorí sú niekde. Kým pre menšiu časť spoločnosti predstavuje medzinárodná mobilita nielen sezónnu záležitosť v podobe dovolenky pri mori, ale permanentný životný štýl, väčšina ľudí je prakticky viazaná na svoju krajinu – a to či už z nevyhnutnosti, samozrejmosti, alebo odhodlania zveľaďovať ju.
V období všeobecnej virtualizácie by sa mohlo zdať, že na fyzickom pôsobisku už skutočne nezáleží: domáce kancelárie, práca na diaľku či dištančné štúdium umožňujú, aby sa na riešení problému na istom mieste v reálnom čase zúčastňoval aj človek z opačného konca sveta. To, čo však funguje napríklad pri linkách technickej podpory, nefunguje v politike. Ani miliónový digitálny dav nedokáže byť vplyvnejší než niekoľko stovák či tisícok ľudí na uliciach či námestiach – a ani najlepšie hlavy nedokážu zo zahraničia pomôcť regiónom (či Slovensku ako takému) viac než mysliaci a pracovití ľudia priamo tu, na mieste.
Zakladatelia Československa za prvej svetovej vojny síce dokázali, že krajinu je možné založiť aj zvonka, nemožno ju však odtiaľ ďalej budovať.Ostať na Slovensku, najmä v regiónoch, si žiada množstvo húževnatosti, ale prevzatím časti zodpovednosti za miesto, odkiaľ pochádzame, táto húževnatosť nadobúda zmysluplné nasmerovanie.
Byť „niekde“ namiesto „kdekoľvek“ totiž znamená spoluutvárať to, čomu sa v angličtine a vo francúzštine hovorí milieu a v slovenčine trebárs spoločenské prostredie či atmosféra určitého miesta a času. Nezáleží na tom, či pochádzate z Bratislavy, alebo z mestečka na východe; na Vianoce nevdojak postrehnete, že váš domov je počas nich iný ako po zvyšok roka. Nie je to len sviatočným naladením – ide skôr o to, že na týchto pár dní sa nerovnováha medzi regiónmi aspoň trochu zmierni a mestá a obce sa stávajú generačne, vzdelanostne aj profesijne pestrejšími. Ide o východiskové podmienky udržateľného a najmä všestranného rozvoja každej spoločnosti.
Zakladatelia Československa za prvej svetovej vojny síce dokázali, že krajinu je možné založiť aj zvonka, nemožno ju však odtiaľ ďalej budovať. Pravda, dnes sme v situácii, keď je pomýšľanie na akýkoľvek rozvoj Slovenska skôr fantáziou a zdá sa, akoby sme už nestačili ani na jeho údržbu. Mnohí z tých, ktorí majú tú možnosť, preto zvažujú odchod (ako už mnoho ráz predtým), a hoci presadenie sa v zahraničí zďaleka nie je bez strastí, predsa ide o jednoduchšiu možnosť. Ostať na Slovensku, najmä v regiónoch, si žiada množstvo húževnatosti, ale prevzatím časti zodpovednosti za miesto, odkiaľ pochádzame, táto húževnatosť nadobúda zmysluplné nasmerovanie.
Apel by tak možno mohol znieť opačne: nie odísť preč a myšlienkami ostať doma, ale prísť domov a mysľou si zachovať kontakt so svetom. Ide tiež o dôležitý prejav solidarity voči tým, ktorí pre nedostatok zdrojov, chýbajúcu jazykovú výbavu či povinnosť postarať sa o svojich blízkych ani v prípade najkritickejšieho spoločenského vývoja odísť jednoducho nemôžu. Zášť nemalej časti verejnosti voči kozmopolitným „elitám“ pramení práve z vedomia, že nepriaznivý vývoj v štáte zďaleka nie je zdieľaným osudom všetkých jeho občanov.
Zaiste, ani najlepšie úsilie o zmenu nemusí byť úspešné, je však hodnotné samo osebe, pretože minimálne tlmí, ak nie aktívne potláča, šíriacu sa demoralizáciu a rezignáciu prejavujúce sa aj v prieskumoch verejnej mienky. Nie navzdory problémom Slovenska, ale práve pre ne sa tu je o čo snažiť.