Keď zomrel Diego Maradona, v Argentíne si určite nikto nedokázal predstaviť, že by jej lídri nezabezpečili legendárnemu futbalistovi štátny pohreb. A aj to, že by sa nepostarali o vyhlásenie štátneho smútku, ktorý napokon trval až tri dni.
Keď zomrel Jozef Tomko, premiér Eduard Heger neprišiel s ničím podobným – ako v Prahe či v Buenos Aires -, aby sa Slovensko dôstojne rozlúčilo s kardinálom. Vlastne nikto z jeho vlády. A ani nikto z opozície.
Možno si niekto pomyslí, že štátny pohreb i smútok by sa so zosnulým Tomkom nemali spájať. Veď podľa Ústavy SR sa Slovenská republika neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo, a nebožtík bol predstaviteľ katolíckej cirkvi a štátny funkcionár inej krajiny, Vatikánu.
Jediným kritériom by však mal byť pohľad na prínos pre štát. Čiže pre Slovensko. (V prípade Tomka by sa dalo hovoriť dokonca o celosvetovom prínose.) Po smrti Jána Chryzostoma Korca bol posledný žijúci slovenský kardinál, ktorý kedysi napriek dlhoročnému nechcenému exilu vo Vatikáne pomáhal duchovným z Československa počas komunistickej totality a po jej páde priamo rodnému Slovensku.
Jediným kritériom by mal byť pohľad na prínos pre štát. Čiže pre Slovensko.
Nebyť Tomka, nepochybne by pápež Ján Pavol II. nevyhlásil vierozvestcov Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy. Kardinál v dobrom zmysle výrazne ovplyvňoval hlavu katolíckej cirkvi. A pre ich blízky vzťah by určite Ján Pavol II. nepricestoval až trikrát na Slovensko. Mimochodom, svätorečenie dvoch vierozvestcov nemožno vnímať iba z katolíckeho pohľadu. „…v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy…" píše sa totiž v preambule Ústavy SR.
Navyše, Slovensko nemalo nikdy v dejinách takého funkčne významného rodáka na celom svete s globálnym dosahom. A nedá sa obísť možno to najpodstatnejšie: Tomko bol učenec, filozof, láskavý človek, a výstižne po jeho smrti prezidentka Zuzana Čaputová napísala, že „nám do posledných chvíľ svojho naplneného života dodával optimizmus a nádej, že všetky krízy zvládneme". A nemenej dôležitý je úvod jej vety: „Odchodom kardinála Jozefa Tomka strácame človeka, ktorý vždy pamätal na Slovensko a jeho záujmy…"
Keby napríklad Maďarsko stratilo osobnosť rozmerov slovenského kardinála, určite by sa v Budapešti udialo to, s čím prišli v Prahe a v Buenos Aires. Je takmer isté, že premiér Viktor Orbán by okamžite myslel aj na štátny pohreb, aj na štátny smútok. Hegerova vláda však nechápe smrť kardinála. Opozícia sa s ňou konečne v niečom zhoduje. Žiaľ, až veľmi smutne.
Keby niekomu predsa len pripadalo problematické usporiadať Tomkovi štátny pohreb a zdalo by sa mu sporné vyhlásiť štátny smútok, protokol pozná ešte jednu vec, ktorá zabezpečí dôstojnú poslednú rozlúčku so slovenskými velikánmi: pohreb so štátnymi poctami. Minimálne tie by si kardinál, ktorý mal veľkú šancu stať sa pápežom, zaslúžil.