Na pohreboch nemám rád jedinú vec. Keď po zádušnej omši vyjde spolu so mnou pred oltár rečník a rozpráva o živote mŕtveho. Voľakedy mám až zlosť, že keby toto urobil niekto mojej mame alebo otcovi, asi by dostal. Život každého je nesporne bohatší, než len to, čo počujeme. Ako miloval záhradku, chodil do lesa a staral sa o mačku.
Radi sa pri takýchto príležitostiach dojímame. Dojatie k ničomu nezaväzuje. Nenúti premýšľať. Odbavíme si ho. A máme to za sebou.
Na pohreboch nosím obyčajne biely ornát. Beriem ich ako oslavu života. Pre toho, kto odišiel, oslavu života večného, ku ktorému aj my smerujeme, a pre nás, čo zostávame, oslavu života, ktorý je pred nami. Nikto z nás tu nezostane na „furt“.
Keď umrel kardinál Tomko, roztrhlo sa vrece so sentimentom. Smrť dobre predáva. Vyjadroval sa kdekto. Vrátane mňa. Keď ma oslovili, aby som napísal tento komentár, premýšľal som, ako sa vyhnúť záhradke. Lesu. Mačke. Nepísať, čo už napísali všetci. Nesprotiviť starého pána už len tým, že nám po smrti vyskakuje odvšadiaľ ako lacná celebrita.
Pri pohrebe nie je dôležitý kňaz. Môže si hovoriť, čo chce, v tej chvíli je kazateľom mŕtvy. Jeho život.
Ten Tomkov by vydal na film. Chudobný syn, chudobných rodičov, kdesi z konca sveta, prišiel do Ríma. A urobil kariéru. Priateľ pápežov, ktorý sa ako prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov stal jedným z najmocnejších mužov Vatikánu. Sivá eminencia. Kardinál, ktorému načúvali pápeži. A počúvali ho.
„Pri spomienke na tohto váženého a múdreho brata, ktorý s oporou v hlbokej viere a s prezieravým pohľadom slúžil s pokorou a so sebazriekaním evanjeliu a cirkvi, myslím s vďačnosťou na jeho dlhú a plodnú prácu v rámci Svätej stolice, ako usilovný a rozvážny spolupracovník mojich predchodcov.”
Slová pápeža Františka rámcujú život muža, ktorý bol vážený. Múdry. S hlbokou vierou. S prezieravým pohľadom. Pokorou. Sebazriekaním. Usilovnosťou. A rozvážnosťou. Pozorne čítajúc tento výpočet čŕt slovenského chlapca z Udavského, zisťujem, prečo sme na Slovensku na tom tak, ako sme. Lebo nám chýbajú tieto vlastnosti mŕtveho starca.
Bez nich sa nedostaneme v živote ďaleko. Bude nás zožierať denná dávka priemernosti. Závisti. A malosti.
Kardinál Tomko bol súčasťou starého sveta. Starej cirkvi. Napriek tomu nerúcal nové. Neničil staré. Kráčal svetom ako múdry pozorovateľ. Bez extrémnych sklonov k videniu vecí v čiernobielych farbách. Nebol idealistom neschopným a neochotným vnímať realitu bytia. Uniesť ju.
Kardinál Tomko bol súčasťou starého sveta. Starej cirkvi. Napriek tomu nerúcal nové. Neničil staré. Kráčal svetom ako múdry pozorovateľ. Bez extrémnych sklonov k videniu vecí v čiernobielych farbách. Nebol idealistom neschopným a neochotným vnímať realitu bytia. Uniesť ju.
Vždy a všade sa cítil byť Slovákom. Miloval svoju vlasť. Nebol pritom nikdy lacným nacionalistom. Ani populistom. Pomáhal, ako sa dalo. Napríklad pri dohode s vládou ČSSR o vyhlásení samostatnej slovenskej provincie. Pápež Pavol VI. odčlenil územie Trnavskej administratívy z Ostrihomu a zriadil tak Trnavskú arcidiecézu. Košickú a Rožňavskú diecézu vyňal z Jágerskej cirkevnej provincie. Konštitúciou Qui divino zriadil 30. decembra 1977 samostatnú provinciu.
Rozsiahlou reorganizáciou prešla cirkevná provincia v roku 2008. Oficiálne ju vtedy na Slovensku vyhlásil osobný pápežský vyslanec Benedikta XVI., ktorým bol práve kardinál Jozef Tomko.
Aj vďaka nemu mali slovenskí politici, nielen tí po roku 1993, otvorené dvere vo Vatikáne.
9. septembra 1989 svätil kardinál Tomko spišského diecézneho biskupa Františka Tondru. Bola to hmatateľná predzvesť konca komunistického režimu v Československu.
Pri návšteve pápeža Františka na Slovensku minulý rok robila s kardinálom rozhovor moderátorka RTVS Kata Martinková. Darovala mu pri ňom knihu básní Milana Rúfusa.
Pre katolíckeho hodnostára bol evanjelik Rúfus – veľkým básnikom. Často ho citoval vo svojich príhovoroch.
Spájala ich láska k Slovensku. Aj strach o Slovensko. Dôverne poznali jeho genetickú výbavu. Že Slovák je ľahký vták. Lieta si životom bez zodpovednosti. Už od čias Slovenského štátu, v ktorom nebola núdza o „dobrých“ katolíkov v uniformách Hlinkovej gardy. Cez obdobie komunizmu plného „dobrých“ komunistov katolíkov. Alebo to bolo naopak?
A takto si Slovák kráča svetom. Akoby očkovaný proti „kinderstube“. Žiadna spätná väzba. Žiadna „moja vina“. Iba tá cudzia svrbí oko Slováka. Diagnóza básnika je presná. Zachovať dedičstvo otcov nebude žiadna samozrejmosť. Básnik prorok i kardinál to tušili. Preto toľko milovali Slovensko.
„Padneš – a strmhlavo – tam, kde si veky bolo? Ako terč chudoby pre luk jej napätý? A smola dejín, holý chlieb, sypaný ledva soľou, zas príde za tebou lepiť sa na päty? Unesieš, a či nie, bremeno takej chvíle? Ak áno, budeš snáď, aké nebolo. Ak nie, zas podľahneš tej uhrančivej sile, kdejaký smiešny psík, čo pôjde okolo, v letku ťa pomočí. Never, že na chleba stačí ti spasiteľ – tentoraz bohatý. Uniesť sa, neuniesť – to musíš iba ty. To nikto nemôže urobiť za teba.“