Vládnutie nie je ani slušné, ani dôstojné a už vôbec nie kompetentné. Ocitlo sa v hlbokej kríze. Štát sa preto rozkladá a zlyháva v plnení niektorých funkcií. V spoločnosti sa prestali dodržiavať základné pravidlá. Neschopná a rozhádaná vládna koalícia sa stala aj s prihliadnutím na zložitú geopolitickú situáciu a vojnu v našom susedstve bezpečnostným rizikom pre štát a jeho občanov. V praxi sa napĺňa veta z programového vyhlásenia Hegerovej vlády, že jej „prípadné zlyhanie by malo na našu krajinu významný devastačný dopad a narastajúca nedôvera ľudí v politický systém by posilňovala extrémy“.
Priznanie debakla OĽaNO
Po kríze tradičnej ponovembrovej pravice, ktorej prejavom bol pád Radičovej vlády a potom aj zmiznutie SDKÚ-DS, KDH, SMK a potom aj Mostu-Híd z parlamentu, došlo ku kríze v strane Smer – SD, ktorá vyvrcholila jej rozštiepením a vznikom strany Hlas-SD. Štát tak v r. 2020 s obrovskou prevahou ovládla neštandardná populistická pravica disponujúca bezprecedentnou podporou 95 mandátov v NR SR. S nádejou voličov na veľkú zmenu naložila tak, že dva a pol roka od volieb je spoločnosť v politickom marazme a občania majú obavy z budúcnosti.
Prejavom debakla OĽaNO je aj fakt, že sa vedie vážna debata o návrate Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša do politiky.
Prejavom debakla OĽaNO je aj fakt, že sa vedie vážna debata o návrate Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša do politiky. Heslá o slušnom Slovensku, očiste spoločnosti od korupcie a politickej mafie sa v skúške politickej praxe ukázali ako falošné lákadlo na dôverčivých voličov, keď želateľnou alternatívou má byť návrat ľudí symbolizujúcich kauzu Gorila. Ide o priznanie, že napriek manifestovanému úsiliu NAKA a špeciálnej prokuratúry čo najskôr podať žalobu na Roberta Fica, Roberta Kaliňáka atď. v skutočnosti vyprcháva protikorupčný étos koalície, pretože súčasná vládna garnitúra má už tiež povesť klientelistov a korupčníkov, keď sa môže a má tolerovať kauza Gorila. Volanie po návrate týchto nesporne skúsených politikov je zároveň dokladom zúfalstva z politického výkonu súčasnej vládnej garnitúry, ktorá neovláda ani základy politického remesla pri manažovaní zložitej koalície a spravovaní štátu, najmä ak sa ocitol v krízovej situácii.
Neschopnosť ponúknuť schopných politikov
K moci sa dostali politické subjekty, ktoré neboli schopné vygenerovať vzdelané, kompetentné, aspoň základy politického umenia a spravovania vecí verejných ovládajúce a najmä zodpovedné strategické politické elity. Symbolickým vyjadrením toho je tolerovanie plagiátorstva, ale aj podozrení z korupcie a zo zneužívania moci v ich radoch. Svoju programovú prázdnotu, personálnu nevybavenosť a manažérsku neschopnosť dlho zastierali okázalou protikorupčnou rétorikou. Potom k tomu pridali výhovorky na covid a teraz na vojnu na Ukrajine.
Napokon, OĽaNO, takmer desať rokov subjekt iba so štyrmi členmi, danajský to dar R. Sulíka slovenskej politike z r. 2010, si už vtedy urobilo z „boja proti Ficovej mafii“ politický evergreen. Dodnes ním ostáva. Inak povedané, táto agenda sa stala zdrojom politickej legitimizácie programovo a ideologicky prázdnych politických zoskupení fungujúcich ako privátna firma ich zakladateľa. Strán, de facto straničiek bez vybudovaných a fungujúcich štruktúr v regiónoch a bez členskej základne, bez vlastných dlhodobo pripravovaných ľudí na praktické riešenia v jednotlivých verejných politikách, zato plných okázalých gest a teatrálnosti, spájajúcich roly vyšetrovateľa, žalobcu, sudcu i politického kata v jednej osobe. Teda antisystémových strán, ktoré stavili na antipolitiku a populizmus.
To isté sa však týka aj malých parazitických strán, ktoré sa na kandidátke OĽaNO dostávali do NR SR. Spomeňme si, ako D. Lipšic v decembri 2012 založil stranu NOVA – Nová väčšina, vydal knihu Slušné Slovensko potrebuje lídra, bilbordmi s týmto textom oblepil krajinu a s podporou časti novinárskej obce chcel poraziť Smer a R. Fica, aby sa napokon po rýchlom páde tohto projektu do politickej bezvýznamnosti dostal do NR SR po chrbte Matovičovho OĽaNO. A to obídením ustanovenia volebného zákona o vytváraní koalícií. Podobne sa r. 2020 do parlamentu dostali Zmena zdola, Kresťanská únia a NOVA s využitím OĽaNO, členovia OKS po chrbte SaS a členovia strán Národná koalícia, KDŽP – Aliancia za Slovensko, Priama Demokracia, Doma dobre na kandidátke ĽS NS. Progresívne Slovensko a Spolu sa do parlamentu napokon nedostali preto, že miesto tohto triku urobili riadnu koalíciu.
Výsledkom je úpadok slovenskej politiky, ktorá sa dostala do systémovej krízy a ťahá do krízy aj celú spoločnosť. Zápas o charakter štátu sa tak stále viac stáva zápasom za reset slovenskej politiky, za obnovu plnohodnotných, silných a vnútorne demokratických politických strán s jasnou ideologickou orientáciou a čitateľným politickým programom.