NSDAP, v roku 1928 okrajová strana s 800-tisíc voličmi, dokázala v roku 1930 zvýšiť ich počet na 6,1 mil. a v roku 1932 na 13,4 mil. Pokračovanie je dobre známe. Podstatná je však príčina. „Úspech národných socialistov pochádzal najmä zo schopnosti Hitlera a jeho kolegov artikulovať obavy a frustráciu nemeckej strednej triedy,“ citoval Jones Harolda Lasswella z roku 1933.
Energie – sociálna rozbuška 2022
Sociálny prepad, reálny, pociťovaný alebo očakávaný a politická elita, nie veľmi schopná byť ľuďom oporou. Tento obraz Weimarskej republiky medzivojnového Nemecka v mnohom pripomína dnešok. Ak si niekto predstavuje, že nárast cien plynu a elektriny v stovkách eur mesačne je niečo, na čo Slovák zahundre a pôjde sa ďalej, je na veľkom omyle. Energetická chudoba, donedávna viac-menej okrajový fenomén, má všetky predpoklady byť sociálnou rozbuškou roku 2023. Ak si spomenieme na škrty v sumách rádovo stoviek slovenských korún, ktoré spôsobili v roku 2004 sociálne nepokoje a rabovačky na východe Slovenska, nie je ťažké si predstaviť rozsah a podobu protestu pri raketovom náraste životných nákladov, aký nás pravdepodobne čaká. Nie pre akúsi sociálnu nespokojnosť či nevďačnosť ľudí, ale preto, že ľudia na to jednoducho nebudú mať. Objektívne a fakticky.
A týždňovú dovolenku pri mori, či aspoň mimo domu, ktorú by si ľudia akože odriekli, si už nemalá časť slovenských domácností (podľa Štatistického úradu bezmála 1,9 mil. ľudí), aj tak nemôže dovoliť. 1,4 mil. má problémy uhradiť nečakaný výdavok nad 373 eur. A vyhliadky nezlepšuje ani to, že inflácia vôbec nemusí byť krátkodobá, ale môže byť štrukturálna a dlhodobá, pretože geopolitické napätie a ekonomické vojny s ním spojené nás budú sprevádzať prinajmenšom najbližšie desaťročie.
Multikríza roku 2022 je komplikovaná aj v tom, že apely na odolnosť a výdrž ľudí – krv, pot a slzy – fungujú len vtedy, keď je u publika aspoň ako-tak rozšírené presvedčenie, že sme v tom spolu, na jednej lodi a ťaháme za jeden povraz. Tento pocit sme však za ostatné desaťročia dôsledne vytlačili na okraj. Napokon, niečo také ako „spoločnosť“, vieme už od M. Thatcherovej, predsa vôbec neexistuje. A samozrejme, na žiadnej „jednej lodi“ nie sme. Budúcoročný účet od plynární sa, samozrejme, úplne inak dotkne topmanažéra a dôchodcu, či matky samoživiteľky. Ľudia nízkych a najvrchnejších príjmových decilov žijú dnes vo výrazne iných realitách. Jedna loď a jeden povraz sa rozplynuli niekde na polceste éry individuálnej zodpovednosti.
Chorý systém
Práve preto je najvyšší čas, možno posledný pred veľkou búrkou, krájať koláč inými dielmi. Sociálne kompenzácie aj investície, nevyhnutné aj pre našu lepšiu odolnosť voči krízam, stoja veľké peniaze. Zdroje však, vieme od bývalého českého premiéra Vladimíra Špidlu, sú. Na príklad, energetické giganty ako Exxon, Shell, Chevron či BP zvýšili svoje príjmy medziročne dvoj- až trojnásobne! Hovoríme o desiatkach miliárd dolárov. Príjmové a majetkové nerovnosti, podľa prakticky všetkých renomovaných medzinárodných inštitúcií hodné znižovania, rastú závratným tempom, a to nielen vďaka trojpilieru bohatstva v 21. storočí (financie, technológie, marketing), ale aj vďaka deravým daňovým režimom.
V stávke je dnes nielen stredná trieda, ktorá je pre udržateľnosť demokracie nenahraditeľná. V stávke je udržanie spoločnosti aspoň ako-tak pokope. Jeden povraz sa, obrazne povedané, kráti každým dňom.
Opäť príklad: Kým bežný zamestnanec v USA zaplatil v roku 2021 na dani z príjmov 22 až 37 %, dopracovalo sa 25 najbohatších Američanov k priemernej sadzbe 3,4 %! Ich majetok vzrástol medzi rokmi 2014 a 2018 o 400 mld. dolárov, kým 53 mil. občanov USA žije dnes vďaka charite potravinových bánk. Človek so štandardným príjmom si nemusí vedieť predstaviť, čo znamená 400 mld. dolárov. Vie však veľmi presne, že systém, v ktorom stredná trieda daňami a poplatkami aj sprivatizovanými verejnými službami financuje chod spoločnosti, aby si naozaj bohatí ľudia za to financovali rôzne únikové plány z čoskoro možno ťažko obývateľnej Zeme, je chorý.
Aktuálne apely šéfa OSN na špeciálne zdanenie príjmov ropných a plynárenských koncernov sú preto viac ako namieste. Keď so zvýšením daní pre banky a neskôr ropné koncerny nemala problém prísť v 80. rokoch M. Thatcherová, nemalo by azda byť problémom ani dnes. Touto cestou dnes ide napríklad Španielsko. Špeciálnym zdanením príjmov bánk a energetických firiem ide financovať bezplatnú vlakovú dopravu. Ako klimatické opatrenie aj ako pomoc ľuďom s vysokými cenami pohonných hmôt. Sú zdroje, v biliónových hodnotách, ktoré sú starostlivo zamknuté v rôznych rajoch. Ale sú aj zdroje, ktoré takpovediac ležia na chodníku.
V stávke je dnes nielen stredná trieda, ktorá je pre udržateľnosť demokracie nenahraditeľná. V stávke je udržanie spoločnosti aspoň ako-tak pokope. Jeden povraz sa, obrazne povedané, kráti každým dňom.