Situácia sa však začala postupne meniť. Podľa ruského sociológa Borisa Kagarlického bolo už v septembri minulého roku jasné, že spoločnosť sa obracia proti Putinovi. Ako ukázali voľby, popularita vládnej strany klesala. Disproporcia medzi volebnými prieskumami a výsledkom volieb ukázala, že došlo k obrovskému podvodu, hoci voľby neboli sfalšované prvýkrát.
Príčinou nevôle ľudu bolo vládne odsunutie veku odchodu do dôchodku, ktoré bolo verejnosťou vnímané ako krádež. Prezident Putin sa pokúšal predstierať, že sa ho tento proces netýka, no napriek tomu na reforme trval, v dôsledku čoho začala jeho popularita klesať. Rozpútanie vojny na Ukrajine preto treba vnímať ako prostriedok navrátenia legitimity režimu.
Keďže iba rastúci nacionalizmus mohol Putinovi zabezpečiť ďalšie vládnutie, rozhodol sa zopakovať scenár so zabratím Krymu, po ktorom jeho popularita vzrástla o 20 percent. No prepočítal sa: vojna neprebehla bleskovo a ciele neboli dosiahnuté. Žiadne totiž neboli stanovené. Nikto nevysvetlil, čo si vláda predstavuje pod „denacifikáciou“ a „demilitarizáciou“ Ukrajiny. Dobytie celého územia? Dosadenie bábkovej vlády? Rozšírenie Ruska o Donecko a Luhansko? Uznanie pripojenia Krymu?
Ruskí politici sa podľa všetkého inšpirovali Trumpovou politikou „Urobte Spojené štáty znova veľkými", ktorou sa bývalý americký prezident pokúsil vyvolať nostalgiu za prosperujúcou a priemyselnou „Amerikou". Putin sa snaží oživiť predstavu bývalého Sovietskeho zväzu, keď kritizuje Leninovu zásadu práva národov na sebaurčenie, prípadne bývalú Ruskú ríšu, keď sa prirovnáva k Petrovi Veľkému.
Pripojenie Krymu k Rusku bolo jeho obyvateľmi vnímané pozitívne, pretože sa dlhodobo vnímali ako jeho súčasť, pričom tu boli aj pokusy od odčlenenie sa od Ukrajiny. V roku 2014 to ešte bolo možné, keďže v Kyjeve ešte nebola legitímne zvolená vláda, takže sa vzbura v hlavnom meste dala využiť na odčlenenie polostrova od ukrajinského štátu. K pripojeniu Donecka a Luhanska však nedošlo, aj keď to ich obyvatelia očakávali, a z Ruska sa im dostávalo len politickej a vojenskej podpory.
Zvyšným Ukrajincom, ktorí už nechceli byť pod vplyvom suseda, sa však začiatkom roka dostalo opaku. Ukrajinu však útok zjednotil, zatiaľ čo ruská spoločnosť ostala rozdelená. Mladí, sledujúci internet, majú odlišný pohľad na dianie ako starší sledujúci televíziu. Rozkol je aj v rámci ľavice. Komunistická strana vojnu podporuje, zatiaľ čo jej radoví členovia proti nej protestujú. Podobne je to so sociálnodemokratickou stranou, ktorej vyhlásenia majú až šovinistický ráz.
Putin už pôsobí toxicky a pre ďalší vývoj krajiny nevhodne. Medzi vládnucou vrstvou panuje obava z destabilizácie celého systému.
Rusko však už vojnu prehráva. Igor Strelkov, bývalý ruský veliteľ a autor vojny v Donbase, kritizuje postup a slabosť ruskej armády. Americké raketové systémy HIMARS jej spôsobujú veľké škody, riadiace štruktúry sa rozpadávajú, delostrelectvo nemá dostatok nábojov a zásobovanie armády je narušené.
Vedenie je z tohto vývoja, pochopiteľne, nešťastné a možno by vojnu už rado ukončilo. Bránia tomu však politickí lídri, pretože evakuácia územia a porážka by následne znamenali aj koniec Putina. Podľa Kagarlického je teraz otázka, či dôjde k puču, alebo sa nájde spôsob, ako sa ho zbaviť. Celú vojnu by tak bolo možné na niekoho zvaliť, opustiť Ukrajinu, pokúsiť sa nájsť dohodu so Západom a pokračovať v putinizme bez Putina.
Cieľom oligarchie by bolo pokračovať v neoliberálnej politike obohacovania bohatých a ochudobňovania zvyšku bez skompromitovaných predstaviteľov. Putin už pôsobí toxicky a pre ďalší vývoj krajiny nevhodne. Medzi vládnucou vrstvou panuje obava z destabilizácie celého systému, no izoláciou a prerušením produkcie je nútená ku kompromisom. Zároveň sa črtajú podmienky na spravodlivejšiu obnovu ekonomiky, ak by došlo k jej kolapsu. Ľavica by ich mala využiť.