Tento boj prebieha neustále od roku 1989, ale málokto ho vníma. Ja mám v tomto úplne jasno. Bol som pri zápase o charakter štátu a jeho antifašistickú orientáciu od úplného začiatku. Začalo sa to už v januári 1990 a na jeho konci to vyústilo do otvorenej debaty v televízii. Za historikov som tam bol ja a Anton Hrnko.
Zastúpenie účastníkov protifašistického odboja však bolo naozaj reprezentatívne. Prítomný bol jeden z popredných predstaviteľov demokratickej strany Martin Kvetko, ktorý žil dlhé roky v exile a po svojom návrate na Slovensko v decembri 1989 sa vrátil na čelo obnovenej Demokratickej strany ako jej predseda. Prišiel legendárny partizánsky veliteľ Jozef Brunovský, prítomný bol aj Anton Rašla, Pavol Gajdoš, ako aj Teodor Obuch, partizán Ján Alexander Sitár či redaktor Gabriel Rapoš. Ivan Kríž zastupoval mládežnícke noviny Zmena, ktoré uverejnili kontroverzné články Milana Žitného o Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov. Besedu moderoval Ivan Mjartan. Záujem divákov prekonal očakávania a beseda sa natiahla za polnoc.
Slovenské národné povstanie je prítomné v súčasnej politike viac, ako by sme si mohli myslieť. Týka sa totiž charakteru štátu ako celku.
To však bol len začiatok. Spochybňovanie Slovenského národného povstania zo strany malej, ale hlasnej skupiny historikov zasiahlo celú spoločnosť. Ako písal Jozef Jablonický: „Lenže po novembri 1989 vstúpil na Slovensko nový faktor – ľudácka emigrácia. Presnejšie, jednotlivci z jej radov, ktorí iniciovali spory o minulosť. V prednáškach, na verejných mítingoch a v tlači sa začali objavovať protipovstalecké hlasy a s nimi aj hlasy na obhajobu ľudáckeho režimu a jeho prvého predstaviteľa, bývalého prezidenta Jozefa Tisa.
Bola tu snaha pod rúškom boja proti komunizmu legendarizovať čiernu totalitu, ktorá svoj osud spojila s nacistickým Nemeckom… Treba povedať, že aj v iných postkomunistických krajinách boli a sú pokusy rehabilitovať a legendarizovať predstaviteľov autoritatívnych režimov z obdobia druhej svetovej vojny.“
Na Slovensku však jednoznačne na strane historickej pravdy stáli najvýznamnejšie vedecké inštitúcie – Historický ústav SAV, Vojenský historický ústav a Múzeum Slovenského národného povstania. Stali sa organizátormi významných vedeckých konferencií a vydavateľmi množstva erudovaných publikácií.
Na politickej scéne prebiehali ťažké a niekedy až nezmyselné diskusie v rámci schvaľovania 29. augusta za štátny sviatok Slovenskej republiky. Nebolo to vôbec jednoduché, ale podarilo sa to. Správnosť tohto kroku sa potvrdila onedlho, keď sa konali oficiálne oslavy za účasti vysokých predstaviteľov mnohých štátov.
Od roku 2006 aktívne vstúpilo do procesu Múzeum SNP. Od tohto roku sa každoročne konajú celonárodné oslavy SNP za účasti najvyšších predstaviteľov štátu, pozvaných zahraničných hostí a verejnosti. Oslavy sme od začiatku chápali ako oslavy pre priamych účastníkov protifašistického odboja, a hlavne ako oslavy pietne a ľudové. Verejnosť vždy bola u nás na prvom mieste. Tak sme koncipovali aj ich organizovanie. Naším zámerom bolo, aby sa ľudia mohli stretnúť s najvyššími predstaviteľmi štátu, odbojármi a aby prišli s deťmi a vnúčatami. Pandémia tento princíp narušila. Ja len dúfam, že sa tento zámer podarí naďalej realizovať.
Aj posledné obdobie ma presviedča, že v pozadí sa neustále odohráva pomalé, plazivé snaženie o podkopávanie odkazu Slovenského národného povstania. Pretrvávajú snahy o rehabilitáciu osôb úzko spätých s režimom Slovenského štátu. V prvom rade ide hlavne o vtedajšieho prezidenta Jozefa Tisu. Rajec je toho jasným príkladom. Ferdinand Ďurčanský je len lakmusový papierik a ulica pomenovaná po Tisovi tiež. Kam to až zájde? Nedajme si ničiť najvýznamnejšiu tradíciu našich moderných dejín. Je ním a aj zostane Slovenské národné povstanie.