Veď vzhľadom na aktuálnu situáciu nie je nič dôležitejšie, než aby vláda ponúkla pomoc spoločnosti sužovanej doslova existenčnými obavami zo zdražovania základných potravín, z nárastu cien energií a ďalších esenciálnych tovarov a služieb. To je zlyhanie samo osebe, zrelé na premiérovo odstúpenie a ukončenie agónie vládnej koalície, ktorá jednoducho nedokáže normálne vládnuť.
Konflikty namiesto efektívneho vládnutia
Namiesto kompetentného a pokojného napĺňania vládneho programu Matovičova i Hegerova vláda od začiatku riešili vnútrokoaličné spory a konflikty. Tie v žiadnej koalícii nie sú vylúčené, ale ich výskyt a intenzita sú u nás asi najväčšie v Európe. Lídri koaličných strán v priamom prenose perú svoju špinavú bielizeň miesto toho, aby ľuďom dokazovali, že dobre a efektívne spravujú štát a riešia ich problémy.
Okrem toho, že táto populistická pravicová vláda je sociálne bezcitná, je aj občiansky bezohľadná. Jej predstavitelia verejne opakovane urážali spoluobčanov krajne nevhodnými výrokmi, ktoré človek ani nemôže citovať. Dávajú občanom najavo, že na ich reálne problémy, ľudovo povedané, kašlú. Venujú sa sami sebe, svojim hádkam a bojom o moc v koalícii. To sa nedá kvalifikovať inak ako prejav politickej arogancie a zároveň detinskej neznalosti základov politickej abecedy.
Ak sa mala koalícia o niečom verejne sporiť, tak práve o komplexnom balíčku opatrení, ktoré podajú pomocnú ruku tým skupinám občanov, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v bezprostrednom ekonomickom a sociálnom ohrození. A mala ako účastníka do svojich koncepčných sporov o rozsahu a smeroch pomoci zatiahnuť sociálnych partnerov. Od tých sa však verejnosť dozvedá, že vláda na ich upozornenia na potrebu rýchlo prijať účinné opatrenia nereagovala, a ak, tak vyjadrením ministra práce, že sociálni partneri sami majú pripraviť také opatrenia a vláda ich podporí. Pritom príkladov takýchto balíčkov pomoci je v členských štátoch EÚ, aj v našom najbližšom okolí, habadej. Stačilo sa nimi inšpirovať.
Okrem toho, že táto populistická pravicová vláda je sociálne bezcitná, je aj občiansky bezohľadná. Jej predstavitelia verejne opakovane urážali spoluobčanov krajne nevhodnými výrokmi, ktoré človek ani nemôže citovať.
To, že tak vláda ešte neurobila, sa dá naozaj nazvať iba prejavom nekompetentnosti a hazardu s osudmi ľudí a celého štátu. Výhovorky na pandémiu a vojnu na Ukrajine, ku ktorým sa koaličníci tak radi uchyľujú, nie sú na mieste. Veď všetky štáty EÚ sa ocitli v podobnej situácii a nemajú doma taký politický cirkus, aký dva a pol roka, a osobitne toto leto, zažívajú občania Slovenskej republiky.
A tak sa zatiaľ ocitli na ulici zamestnanci Slovalca a to isté sa môže stať ich kolegom z Dusla Šaľa a ďalších firiem. To, čo zažívame, preto nie je len koaličná kríza, ale kríza vládnutia ako takého. Keďže najväčší počet poslancov z vládnucich strán má OĽaNO, jeho predseda Igor Matovič nesie za túto krízu najväčší diel zodpovednosti. Prehadzovanie viny za nefungovanie koalície výlučne na predsedu SaS Richarda Sulíka je politický oportunizmus najhrubšieho zrna.
Nepripravení na koaličné vládnutie
Igor Matovič evidentne premiérovi Hegerovi nedovolil, aby sa od neho ako predsedu strany emancipoval a konal v zmysle ústavy. Čo je za tým, je predmetom dohadov. Ak by premiér konal ako ústavný činiteľ zodpovedný za riadny chod vlády a stav štátu, tak by musel už dávno oboch sporiacich sa kohútov z vlády vyhodiť. Tým skôr, že sami predstavitelia OĽaNO radi vysvetľujú konflikt ako osobný spor Sulíka s Matovičom. Keby to premiér urobil, veľká väčšina spormi unavenej a zneistenej spoločnosti by mu zatlieskala a aspoň trochu by si napravil tragickú pozíciu v slovenskej politickej histórii. Vláda by kvôli tomu určite nepadla. Najmä poslanci OĽaNO, ktorí vedia, že už nikdy viac sa v NR SR neocitnú, by ju podržali.
S režimom parlamentnej demokracie a pomerným volebným systémom sme odsúdení na koaličné vládnutie. Jednofarebná vláda Smeru-SD v rokoch 2012–2016 je výnimkou zapríčinenou pádom Radičovej vlády v roku 2011, na ktorom sa podieľali, akože inak, Matovič a Sulík. Efektívne vládnuť v koalícii z princípu nemôžu narcistickí a konfliktní politici. Koalícia totiž môže fungovať iba na opakovanom, vytrvalom a namáhavom hľadaní a obnovovaní konsenzu. Ten líder, ktorý je počtom mandátov najsilnejší, musí byť politicky aj ľudsky najveľkorysejší, ak má koalícia nielen vydržať, ale aj fungovať.
Politici, ktorí verejne vulgárne brýzgajú na svojich koaličných partnerov, zákonite deštruujú koalíciu a zbavujú ju dôveryhodnosti v očiach voličov. Je proti ľudskej prirodzenosti opakovane sa snažiť dosahovať konsenzus s človekom, ktorý ma uráža a ponižuje. Tým skôr, ak sa tak deje verejne a s dosahom na elementárnu ľudskú dôstojnosť.
Koaličné vládnutie vyžaduje sústavnú sebareflexiu a povyšovanie záujmov štátu nad osobný záujem a záujem vlastnej strany. Pre koaličné vládnutie je preto smrteľné, ak koaliční lídri robia politiku na obraze nepriateľa vo vlastnej koalícii.