Posunul premýšľanie. Ale rozhodujúcim bodom tohto zlomu bola veľká iniciatíva ukončiť „studenú vojnu“. Práve tu je nespochybniteľný osobný príspevok Michaila Gorbačova, ktorý nie je len výsledkom pochopenia sociálno-ekonomického zaostávania ZSSR, ale osobného humanistického premýšľania a založenia tejto skutočne historickej osobnosti.
Nejde totiž o to, čo sa mu nepodarilo, čo spravil zle alebo s inými úmyslami, ako by si želali rôzne politické a ideologické pohľady, ale o to, čo nedopustil: riešenie vojnovými prostriedkami, totálnou mobilizáciou konvenčnej aj jadrovej sily ZSSR, regionálnou vojenskou stratégiou, taktikou malých ústupkov a malých ziskov, atď.
O nový svetový poriadok
Gorbačov bol skutočne presvedčený, že vzdaním sa Brežnevovej doktríny obmedzenej suverenity sovietskych satelitov, v ktorých orbite sme rotovali aj my, a otvorením kooperácie s USA, Britániou, Francúzskom a Nemeckom sa začína jedinečný proces formovania nového svetového poriadku; mierového, v ktorom Sovietsky zväz bude plnohodnotným spolutvorcom.
Ukážkou potlačenia geopolitickej logiky bolo zjednotenie Nemecka, a to na obidvoch stranách: Gorbačov tým dal jasne najavo, že nepokračuje v povojnovej geopolitike fixovanej ešte Stalinom po definitívnej neochote tak ZSSR, ako aj USA spoločne spravovať európske záležitosti; a Mitterrand s Thatcherovou, tým, že nepokladali zjednotenie Nemecka za novú hrozbu v prípade jeho plnej europeizácie.
Túto nevojnovú, protigeopolitickú realitu vznikajúceho sveta sa dnes pokúšajú zvrátiť mnohí: Trump v tej najhoršej podobe imperiálnej geopolitiky USA, založenej v republikánskej tradícii izolacionizmu a odporu k multilaterálnemu právnemu systému… Putin v tradícií ruského teritoriálneho imperializmu, ktorý vyústil do vojny proti Ukrajine. Erdogan, Kacziński či Orbán v pokusoch o geopolitiku, ktorou by chceli získať aspoň drobnú regionálnu hegemóniu. A všetci tí ultrapravicoví odporcovia Európskej únie, ktorým dominantne prekáža, že sa nemôžu hrať na národných hrdinov rozvíjaním geopolitických dobrodružstiev. EÚ im to neumožňuje.
O reformu Sovietskeho zväzu
Gorbačov nepochybne vedel, že reformu si vyžaduje aj samotný Sovietsky zväz. Čiastočne zliberalizoval domáce pomery, uvoľnil totalitné zovretie – ale z hľadiska reformy socializmu, z hľadiska doktríny a politiky, hospodárstva, plánu, vlastníckych vzťahov, sociálnej politiky, trhu, nepriniesol principiálne nič nové ani v koncepčnom, ani v prakticko-politickom zmysle. Inými slovami, otvoril vo svetovom priestore miesto pre to, čo sa nazvalo Washingtonským konsenzom.
Ukážkou potlačenia geopolitickej logiky bolo zjednotenie Nemecka: Gorbačov tým dal jasne najavo, že nepokračuje v povojnovej geopolitike fixovanej ešte Stalinom po definitívnej neochote tak ZSSR, ako aj USA spoločne spravovať európske záležitosti.
Gorbačov ako politik iste nebol na vine; hovorí to o katastrofálnej intelektuálnej nepripravenosti vtedajšej sovietskej politiky. A neboli potrebné nijaké veľké objavy: stačilo siahnuť po osvedčenom modeli zmiešanej ekonomiky, po kombinácii konkurencieschopnej ekonomiky a sociálneho štátu. Tragický dôsledok degradácie sociálno-ekonomickej vedy na propagandistické frázy, ktoré nedovoľovali analýzu alternatívnych modelov štátnych politík.
Reformné úsilie Gorbačova očakávali a podporovali rovnako demokratickí ľavičiari, ako aj všetky odrody zodpovedných pravičiarov a liberálov vo svete: postupná reforma Sovietskeho zväzu, jeho demokratizácia, návrat do svetovej ekonomiky a racionálne projekty odzbrojovania boli pre všetkých vítanejšie ako kolaps tohto jadrového obra. Nepredvídateľné pohyby stoviek etnických, náboženských, revanšistických, nacionálnych a sociálnych síl si málokto želal.
Gorbačov sa na cestu reforiem síce vydal, ale paradoxne odpor stalinistov v samotnej komunistickej strane proti reformám vyvolal politickú nestabilitu, z ktorej víťazne vyšli bezkoncepční politickí avanturisti. Dalo by sa povedať, že pokus komunistických konzervatívcov zastaviť Gorbačovovo úsilie o reformu uvoľnil sily, ktoré definitívne zničili šance na akúkoľvek progresívnu trajektóriu Sovietskeho zväzu.
Gorbačovova politika navrátenia plnej suverenity vtedajším štátom Varšavskej zmluvy, ako aj následný súhlas so zjednotením Nemecka vyhovoval všetkým mocnostiam aj dotknutým štátom. Ale nevyhovoval komunistickej ortodoxii v samotnom Sovietskom zväze, ktorá pokusom o puč napokon vrhla krajinu do divokých vôd chaosu, ktorý vyústil vnútorne do oligarchického kapitalizmu a navonok do geopolitického imperializmu…
A toto zlyhanie vystavilo Rusko tomu najhoršiemu: divokej transformácii, ktorej obsahom sa stala privatizácia, zosúkromnenie majetku a moci bez akéhokoľvek ohľadu na verejný záujem, iba presun vlastníctva na súkromné osoby, klany a mafie. Tento proces však už nebol v rukách Michaila Gorbačova. Pokúsil sa o „reštart“ založením sociálnodemokratickej strany. Ale neúspešne. Už iné sily hrali prím… Ale dá sa s úctou povedať, že na reformné výzvy Gorbačova, na mierový svetový poriadok, ako aj na sociálne spravodlivú spoločnosť svet stále čaká.