Samozrejme, niektoré veci prišli veľmi rýchlo, i keď práve možno po tých sme až tak netúžili. Pokrok sme hľadali skôr inde. V materiálnom blahobyte, o nejakej inej ako západnej spoločnosti vlastne nikto nechcel ani počuť. Cieľ bol jasný, skopírovať a dobehnúť.
V niečom nastal veľký a rýchly posun. Krátko po revolúcii stála večera pre dvoch na Západe zhruba celý môj plat vysokoškolského odborného asistenta (ten bol po prerátaní kurzom na čiernom trhu zhruba 30 dolárov v čistom). Teraz je cena už porovnateľnejšia, často i nižšia za hranicami. Ak sa voľakedy nehnuteľnosti v zahraničí zdali byť úplne mimo možností našinca, situácia sa i tu zmenila. Nielen rakúske okolie Bratislavy vie o tom svoje. Tak ako o nákupnej turistike, dokonca i základných potravín. V cenách sme teda často Západ dobehli, s platmi je to horšie. Konzumný charakter spoločnosti a slabý štát majú aj iné dôsledky.
Kontrasty
Kamaráti zo Západu pri návšteve Bratislavy mi často hovorili, akí sú prekvapení množstvom drahých áut na – rozbitých cestách. Chudobný štát bohatých ľudí sa tomu niekedy hovorilo. Videli ho i na množstve luxusných víl, ku ktorým vedú biedne cesty či celkovo zanedbaný verejný priestor. Všetko, čo mal v rukách štát, nejako pokrivkáva, čo je často v kontraste s honosným novonadobudnutým súkromným majetkom. Rozdiel medzi Západom a Východom môžeme vidieť dokonca aj na satelitných záberoch – ľahko na nich identifikujeme naše veľké združstevnené lány a políčka rakúskych pestovateľov (tu patríme k európskym rekordérom). Ale to sa azda zmení novou agrodotačnou legislatívou.
Čo sa ťažšie mení, je mentálne nastavenie. To sa prejaví pri každej kríze. Či už to bola utečenecká kríza, kde pomyselnú hranicu Západ – Východ spoľahlivo vykreslili xenofóbne nálady – naša parlamentná reprezentácia sa v podstate predbiehala, kto je viac proti utečencom. Podobný obrázok nám vykreslila pandémia a úroveň zaočkovania, dôvera k médiám atď.
Najnovšie je to ruská vojna na Ukrajina a jej dôsledky vrátane tých energetických. Samozrejme, objektívne sú na tom jednotlivé krajiny rôzne z hľadiska závislosti od ruských fosílnych palív. Ale v perspektíve jednotného dobre prepojeného energetického trhu Európskej únie to nie je dlhodobý faktor. Šetriť energiami, pokiaľ sa čo len časť z nich vyrába zo zdrojov zaťažujúcich našu planétu, má vždy zmysel. I v tomto ťaháme za kratší koniec.
Prekúrené Slovensko
Každý, kto navštívil v zimných mesiacoch južnú alebo severozápadnú Európu, bol prekvapený chladom. Presnejšie, nízkou teplotou vnútri budov. Keď som prvý raz videl študentov v toskánskej Pise sedieť v posluchárni a vydychovať obláčiky pary, ostal som zarazený. Teplota bola taká, že u nás doma by evakuovali fakultu. Kúrilo sa všade skromne a dokonca len 10 hodín denne. Zo začiatku to bol šok. Ale keď som videl vo februári na Sicílii majiteľov obchodov sedieť v kabáte, šále a rukaviciach v predajni s luxusným oblečením, už som nebol vôbec prekvapený.
Na prekúrené vnútorné priestory sme si u nás nejako zvykli. Dlho to bola tak trochu i nutnosť. Stavebná fyzika panelákov nepustí, pri nižších izbových teplotách mali steny tendenciu plesnivieť. No i toto sa medzitým väčšinou zmenilo a zaviedlo sa i meranie spotreby. Ale aj tak je bežné sedieť v zime vnútri nie vo svetri, ale v tenkom tričku. Toto už nie je o zatepľovaní, ale o našom zvyku, ktorý ovplyvňuje aj vykurovanie nebytových budov.
Asi nikto si pred 33 rokmi nemyslel, že „dobiehanie Západu“ bude trvať tak dlho. Či sa nám to páči, alebo nie, hranica medzi Východom a Západom tu ešte nejaké tie desiatky rokov asi zostane.
Priestor na zmenu tu isto je a myslím, že by ho podporila i odborná lekárska verejnosť. Už nám asi nehrozí skúsenosť z Veľkej Británie, kde tamojší vládny zatepľovací program nevyšiel celkom podľa predstáv. Energetické úspory bolo pomerne nízke, zato stúpla interiérová teplota.
Leto nie je o nič menší problém. Naše mestá, v dôsledku stavebnotechnických predpisov, dlhodobo kritizovaných architektonickou odbornou verejnosťou (najmä svetlotechnických – vraj najprísnejších v Európe), nie sú stavané na horúčavy. Predsa len ma však súčasná reakcia môjho dodávateľa elektrickej energie prekvapila – pravidelne ma bombarduje ponukou výhodnej klimatizácie. V čase, keď sa inde snažia k týmto energeticky náročným a environmentálne problémovým zaradeniam pristupovať zodpovednejšie.
Ak takmer denne čítame o snahách znížiť spotrebu fosílnych palív v automobilovom priemysle, okrem iného znižovaním rýchlosti či už v mestách, alebo na diaľniciach, tak my sme sa opäť vybrali opačným smerom. Viacero krajín východnej Európy zvažuje zvýšiť maximálnu rýchlosť na diaľniciach. Ak aj samosprávy mali tendenciu utlmovať rýchlosť automobilovej dopravy v obciach a mestách, boli to spravidla dopravné inšpektoráty, ktoré im v tom bránili. Tu sa už legislatíva zmenila, ale jedna vec je rýchlosť stanoviť a druhá dodržiavať. Sám vidím, ako slovenský cestný pirát uberie z plynu, len čo prekročí rakúske hranice. U nás takýmto vodičom robí službu ešte aj verejnoprávny rozhlas, keď ich informuje, kde treba dávať pozor na radary. Servis skutočne nevídaný v civilizovanej spoločnosti.
Summa summarum, hranica medzi Východom a Západom tu ešte nejaké tie desiatky rokov asi zostane. Či sa nám to páči, alebo nie.