Nekonečné čakanie v rade

Na poslednom summite Európskej únie s krajinami západného Balkánu, ako sa im hovorí v terminológii EÚ, sa podarilo spojiť vlády nástupníckych štátov Juhoslávie a Albánska do jednotného frontu.

20.09.2022 14:00
debata (6)

Inak často rozdelení lídri kolektívne vyjadrili frustráciu z nekonečných prístupových rokovaní, hoci súbežne sa expresne udelil štatút kandidátskych krajín Ukrajine a Moldavsku. „Som hlboko smutný z Európy," povedal albánsky prezident Edi Rama.

Rozpad Juhoslávie a EÚ

Juhoslávia sa pôvodne považovala za prvého kandidáta na pridruženie k EÚ. Neutrálna krajina mala užšie vzťahy s EÚ ako ostatné krajiny so štátnosocialis­tickým zriadením. Prišiel však rozpad štátu, a vtedajšie členské štáty EÚ k tomu zaujali rôzne postoje. EÚ nedokázala v konfliktoch pri rozpade zohrať konštruktívnu ú­lohu.

V prvom kole rozširovania EÚ na východ bolo ako jediný nástupnícky štát Juhoslávie v roku 2004 prijaté Slovinsko. Vojenský konflikt súvisiaci s vyhlásením nezávislosti Slovinska bol len krátky. Slovinsko bolo najprosperujúcejšou republikou Juhoslávie a ekonomicky sa vždy orientovalo na západnú Európu. V prípadoch iných celkov boli vojny spojené s rozpadom oveľa dlhšie a krvavejšie. Až skutočným oddelením Kosova od zvyšku Juhoslávie – teda Srbska a Čiernej Hory – ktoré si vynútilo bombardovanie Srbska NATO, sa vojny po takmer desaťročí koncom roku 1999 skončili. Krátko po intervencii NATO bol za dramatických okolností zosadený režim srbského prezidenta Slobodana Miloševića, ktorý západné krajiny vnímal ako geopoliticky rušivý element. V Chorvátsku po smrti prezidenta Franja Tuđmana v roku 1999 nacionalis­tické (a tiež autoritárske) tendencie postupne slabli.

So všetkými týmito zmenami sa na začiatku 21. storočia rozbehla diskusia o „európskej perspektíve“. „Perspektíva členstva v EÚ je reálna,“ prisľúbil vtedajší eurokomisár pre zahraničné veci Chris Patten takzvaným krajinám západného Balkánu krátko pred summitom EÚ v Solúne v roku 2003. Prvým krokom bolo rokovanie o stabilizačných a asociačných dohodách. Tie si vyžadovali ďalekosiahle liberalizačné kroky, ktoré zvýhodnili export EÚ do regiónu, ako aj priame investície západoeurópskych spoločností, napríklad v bankovom sektore. Usporiadanie však nezohľadňovalo charakter povojnových ekonomík, ktoré potrebovali hospodársku rekonštrukciu. Stabilizačné a asociačné dohody upevnili ich okrajový charakter.

S veľkou finančnou krízou nadobudol na význame tábor proti rozširovaniu, vedený Francúzskom a Holandskom. Argumentujú už existujúcimi problémami rozhodovania v heterogénnej EÚ.

V skutočnosti mali stabilizačné a asociačné dohody predstavovať prvý krok na ceste k členstvu v EÚ. Ale iba v jednom prípade – konkrétne v Chorvátsku – sa tento krok v roku 2013 skutočne urobil. V niektorých prípadoch bol štatút pristúpenia udelený, niekedy aj vyrokovaný, ale niekedy sa dlhé roky nič nedialo. Geopoliticky významné, no komplikované Srbsko sa stalo kandidátskou krajinou v roku 2012 a od roku 2013 prebiehajú rokovania. Pri rokovaniach so Srbskom je neustálym problémom otázka Kosova. Jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova z roku 2008, ktorú silne podporujú niektoré západné krajiny, neuznáva ani Srbsko, ani päť členských štátov EÚ (vrátane Slovenska). Z krátkodobého hľadiska ide únii o zmiernenie napätia medzi Belehradom a Prištinou. Z dlhodobého hľadiska chcú centrálne členské štáty EÚ, predovšetkým Nemecko, dosiahnuť formálne uznanie Kosova Srbskom. Čierna Hora sa stala kandidátom na pristúpenie v roku 2010 a rokovania prebiehajú od roku 2012. S približne desiatimi rokmi rokovaní predstavujú Srbsko a Čierna Hora v regióne avantgardnú skupinu.

Blokády Grécka a Bulharska

Severné Macedónsko získalo štatút kandidátskej krajiny už v roku 2005 – a potom sa až do roku 2022 nič nedialo. Grécko spočiatku blokovalo začiatok rokovaní. Grécka strana okrem iného požadovala zmenu názvu na Severné Macedónsko – a nakoniec to presadila. Potom prišla na scénu bulharská vláda. Jej postoj hovorí, že Macedónci sú v skutočnosti Bulhari. Žiada uznanie bulharskej menšiny a prijatie oficiálneho bulharského historického príbehu o Macedónsku.

V týchto bodoch sa našiel kompromis. Úspešné stratégie blokády Grécka a Bulharska ukazujú, aký malý význam majú Severné Macedónsko a rozširovanie EÚ v regióne. Po silných prejavoch nevôle v regióne sa EÚ v júli 2022 rozhodla začať rokovania so Severným Macedónskom a s Albánskom, ktoré sú kandidátmi od roku 2014. Bosna a Hercegovina a Kosovo dodnes nie sú kandidátskymi krajinami.

Za vstupom postjuhoslovanských krajín a Albánska stoja predovšetkým krajiny strednej a východnej Európy a Rakúsko. Obhajcovia vstupu využívajú najmä geopolitické argumenty: v regióne získavajú na význame Rusko, Čína a Turecko a mali by byť zatlačené. S veľkou finančnou krízou nadobudol na význame tábor proti rozširovaniu, vedený Francúzskom a Holandskom. Argumentujú už existujúcimi problémami rozhodovania v heterogénnej EÚ. Pre nich je prioritou inštitucionálna konsolidácia – najmä vzhľadom na mnohé krízy. Nemecká vláda je formálne za rozšírenie a reálne radšej vyčkáva.

Vlády v regióne pochopili, že pristúpenie je v nedohľadne. Na požiadavky EÚ reagujú tam, kde im to vyhovuje, niekedy napríklad v prípade hospodárskej liberalizácie. Európsku úniu sklamali v iných oblastiach, ako je napríklad právny štát. Obe strany sa tvária, akoby v skutočnosti rokovali. V Srbsku sa nálada medzi obyvateľstvom zmenila. Podľa prieskumu verejnej mienky z júna je 51 % Srbov proti a len 34 % za vstup do EÚ.

Medzitým sa diskutuje o alternatívach úplného pristúpenia alebo čiastkových krokov – ako je vstup na vnútorný trh. Je potrebné ukončiť nedôstojnú hru. Zdá sa však, že EÚ nevyvinula žiadnu serióznu alternatívu. A alternatívne koncepcie nemajú ani vlády v kraji. Oznámili svoje vlastné kroky v oblasti regionálnej spolupráce, ale zatiaľ sa neudiali žiadne činy.

© Autorské práva vyhradené

6 debata chyba
Viac na túto tému: #Grécko #Bulharsko #Albánsko #rozširovanie EÚ #Severné Macedónsko
Flowers