Naproti tomu dátum agresie Sovietskeho zväzu proti Poľsku – 17. september 1939 – nie je na Západe až taký všeobecne známy. Aj preto sa nazdávam, že je dôležité stále si pripomínať túto udalosť, ktorá rozhodla o osude mojej vlasti a ďalších krajín strednej a východnej Európy – a to na celé nasledujúce polstoročie. Ak totiž dnes my Poliaci a ďalšie národy nášho regiónu často tvrdíme, že poznáme Rusko a dokážeme jeho imperiálnu motiváciu vnímať lepšie ako Západ, hovoríme to práve preto, lebo máme historické skúsenosti, ktorých symbolom je pre nás deň 17. september.
Vpád Červenej armády na poľské územie dva a pol týždňa po útoku Wehrmachtu a Luftwaffe bol naplnením obsahu tajnej časti paktu Hitler-Stalin, ktorý 23. augusta 1939 podpísali šéfovia oboch diplomacií Ribbentrop a Molotov. Dve totalitné impériá uzavreli spojenectvo a rozdelili si dovtedy nezávislé krajiny strednej Európy. Nemecká sféra vplyvu mala pojať západnú časť Poľska, ako aj Litvu a Rumunsko, zatiaľ čo pod sovietsku sféru vplyvu mala patriť východná časť Poľska, ako aj Lotyšsko, Estónsko a Fínsko.
Najdôležitejším dôsledkom tohto paktu pre môj národ bola likvidácia nezávislého poľského štátu a rozdelenie nášho územia medzi dvoch okupantov – nacistické Nemecko a komunistické Rusko. Ďalšie ustanovenia zmluvy boli v nasledujúcich dvoch rokoch čiastočne upravené. Fínsko si zachránilo svoju samostatnosť vďaka zimnej vojne v roku 1940. Zase Litvu po období relatívnej nezávislosti pohltil Sovietsky zväz. Jednotlivé zmeny však nemali vplyv na najdôležitejšie pravidlo tohto paktu, a to, že o osude národov a štátov nášho európskeho regiónu odteraz rozhodovali dva imperializmy – Hitlerov a Stalinov.
Poľsko pod nemeckou okupáciou utrpelo obrovské ľudské a materiálne straty. Nacisti zabili šesť miliónov občanov Poľskej republiky vrátane takmer troch miliónov poľských Židov. Zničili a vypálili tisíce poľských miest a dedín na čele s Varšavou, hlavným mestom krajiny. Ukoristili nespočetné množstvo hmotných a kultúrnych pamiatok – a to tak súkromných, ako aj verejných – ktoré sa do mojej krajiny nikdy nevrátili. Len niekoľko páchateľov nemeckej genocídy, vyhladzovania, vojnových zločinov, masového teroru a rabovania sa po vojne postavilo pred norimberský a varšavský tribunál, kde dostali zaslúžený trest.
Zločiny nacistického Nemecka však prinajmenšom morálne odsúdil celý slobodný svet. Bohužiaľ, to už neplatí pre zločiny komunistického Ruska, ktoré zostali nepotrestané a často aj zabudnuté.
Čo nám priniesla sovietska okupácia vyše polovice predvojnového územia Poľska? Priniesla katynský masaker: vyhladenie 22 000 vojnových zajatcov – dôstojníkov Poľského vojska, policajtov a vojakov, ako aj úradníkov a iných politických väzňov, ktorí boli zavraždení v rozpore so všetkými medzinárodnými konvenciami, pretože Stalin ich považoval za nezmieriteľných nepriateľov komunizmu a vlastencov verných svojej vlasti. Priniesla tiež deportáciu pol milióna mojich krajanov do lágrov a miest núteného vysídlenia na Sibíri a v ázijskej časti Sovietskeho zväzu; veľká časť z nich sa z tejto „neľudskej zeme“ už nikdy nevrátila a vo vyhnanstve zomrela. Priniesla aj brutálny teror zo strany NKVD a ideologickú indoktrináciu, ničenie poľskej identity a národných tradícií, násilné vštepovanie komunistických zásad deťom a nútené zriekanie sa viery.
Rusko vždy chcelo a naďalej chce mať moc nad celou strednou a východnou Európou. No slobodné Poľsko, slobodná Ukrajina a všetky ostatné nezávislé štáty nášho regiónu s tým nikdy nebudú súhlasiť. Pre naše národy je to otázka života a smrti, zachovania identity a prežitia. Je to otázka našej budúcnosti, bezpečnosti a prosperity.
To všetko je známe nielen nám Poliakom, ale rovnako dobre to poznajú aj pobaltské národy: Estónci, Lotyši a Litovčania. A platí to aj pre ďalšie národy, ktoré sa po víťazstve Ruska nad Treťou ríšou dostali do sovietskej sféry vplyvu.
Spojenectvo Hitler-Stalin sa totiž rozpadlo po necelých dvoch rokoch, keď Nemecko 22. júna 1941 napadlo stalinovské Rusko. V platnosti však zostalo pravidlo, že o osude krajín strednej a východnej Európy nerozhodujú ich slobodné národy, ale vládcovia imperiálnych mocností.
Sovieti porazili hitlerovských nacistov a v roku 1945 obsadili celé územie Poľska a ďalšie krajiny na západ a juh až po rieky Labe, Dunaj a Drávu. Niektoré z nich priamo začlenili do sovietskeho štátu ako federatívne štáty – taký osud postretol Pobalťanov, Bielorusov a Ukrajincov. V iných krajinách dosadili bábkové vlády zložené z miestnych komunistov úplne podriadených Moskve – to bol prípad Poľska, Československa, Rumunska, Maďarska, Bulharska a východného Nemecka.
Našim národom porážka Tretej ríše teda nepriniesla vytúženú slobodu. Závislosť od ruského impéria trvala až do pádu komunizmu – celé polstoročie!
Až demokratické zmeny, ktoré v roku 1989 iniciovalo poľské hnutie Solidarita, priniesli skutočnú slobodu pre Poliakov a ďalšie národy strednej a východnej Európy, ktoré takto získali vlastné suverénne štáty. Väčšina z nich sa postupne stala plnoprávnymi členmi NATO a Európskej únie.
Nezávislosť krajín v našom regióne však vždy bola tŕňom v oku ruských imperialistov. Len čo sa Moskva spamätala zo šoku v podobe straty stalinovskej sféry vplyvu, začala robiť všetko pre obnovu impéria. Pamätáme si vojenský útok na Gruzínsko v roku 2008. Pamätáme si aj opakované brutálne potlačenie hnutí bojujúcich za slobodu v Bielorusku a na Ukrajine. A napokon si pamätáme aj nepriateľskú politiku Ruska voči nezávislej Ukrajine – ozbrojenú anexiu Krymu a Donbasu v roku 2014, a predovšetkým bezbrehú genocídnu vojnu proti suverénnemu ukrajinskému štátu, ktorá trvá od 24. februára 2022.
Národy nášho regiónu, ktoré si pamätajú historickú skúsenosť symbolizovanú dátumom – 17. september – nepochybujú o tom, že imperiálne Rusko sa opäť snaží expandovať do iných štátov. Chce dosiahnuť to isté ako v rokoch 1939 a 1940, keď sa spojilo s nacistickým Nemeckom, ako aj v rokoch 1945 – 1991, keď samostatne ovládlo naše krajiny.
Rusko vždy chcelo a naďalej chce mať moc nad celou strednou a východnou Európou. No slobodné Poľsko, slobodná Ukrajina a všetky ostatné nezávislé štáty nášho regiónu s tým nikdy nebudú súhlasiť. Pre naše národy je to otázka života a smrti, zachovania identity a prežitia. Je to otázka našej budúcnosti, bezpečnosti a prosperity.
Text zverejnený spoločne s poľským mesačníkom „Wszystko co Najważniejsze“ v rámci historického projektu s Inštitútom národnej pamäti a Poľskou národnou nadáciou.