Buď sa zapojíme do vojny, alebo budeme legitimizovať Putinovo autoritárstvo. Buď prispejeme k zvýšeniu rozpočtu zbrojárskeho priemyslu, alebo necháme Ukrajincov ľahostajne napospas osudu. A v neposlednom rade si budeme voliť medzi západným a ruským imperializmom. Ako si z takýchto možností vybrať správne?
Po invázii Ruska sa nemecká vláda rozhodla zvýšiť výdavky na zbrojenie o 100 miliárd eur. Sociálnodemokratický premiér Olaf Scholz vyhlásil, že v dôsledku útoku došlo k „historickému obratu“ (Zeitenwende), kvôli ktorému Nemecko musí zmeniť svoju opatrnú obrannú politiku. Podľa federálneho kontrolného úradu sa však tieto výdavky zvyšovali už od roku 2014, a to o viac ako polovicu. Armáda teda nebola taká podvyživená, ako ju vykresľovali médiá. Tohtoročným rozhodnutím spravili vládnuce strany z Nemecka krajinu (po USA a Číne) s tretími najväčšími vojenskými výdavkami na svete.
Nie je to však len prípad Nemecka. Podľa štokholmského Medzinárodného inštitútu pre výskum mieru členské štáty NATO svojimi výdavkami na zbrane roky prekonávali Rusko v pomere takmer jedna ku dvadsiatim a minulý rok dosiahli výšku viac ako bilión dolárov (t. j. milión miliónov). Ako sa ukázalo, ani toto množstvo nestačilo na to, aby to Rusko odradilo od útoku na susednú krajinu. Prečo by to teda malo pomôcť teraz?
Navyše, počet vojakov z európskych štátov NATO (teda bez USA) predstavuje 1,9 milióna, zatiaľ čo ruských 0,9 milióna (od januára ich chce navýšiť na 1,1 mil., plus mobilizovať zálohy v počte 300 000), pričom majú na starosti obranu rozlohou najväčšieho štátu sveta. Čo sa týka zbraňových systémov, európske štáty Severoatlantickej aliancie disponujú viac ako dvojnásobnou výbavou, pokiaľ ide o bojové lietadlá, delostrelectvo, tanky či ozbrojené vozidlá, ako Rusko.
Preto namiesto zvyšovania rozpočtu pre zbrane by bolo namieste pátrať po príčinách vzniku Putinovej autoritárskej vlády. Bol to „slobodný Západ“, ktorý sa po rozpade sovietskej ríše pokúsil dostať Rusko do podriadenej pozície exportéra surovín. V tejto situácii vytvoril Putin elitu, ktorá mohla s vydrancovanými zdrojmi obchodovať so Západom. Takto došlo k zabetónovaniu extrémnej sociálnej nerovnosti, ktorá mohla len ťažko splodiť demokratický režim.
Investície by nemali putovať do samoúčelnej a nekonečnej militarizácie, ale do zelených projektov budujúcich novú udržateľnú a proti klimatickej zmene odolnú infraštruktúru.
Dôkazom toho je aj účinok sankcii na Rusko. Tie síce majú vplyv na výrobu zbraňových systémov a zo strednodobého hľadiska aj na život strednej triedy, no nie chudobných, ktorí sú zvyknutí na veľmi nízky štandard žitia, takže sa ich obmedzenie dovozu spotrebných tovarov nedotýka. Podľa prieskumu agentúry Levada sa viac než polovica opýtaných Moskovčanov dosahov sankcií neobáva.
Dnes Západ ruský autoritársky režim naďalej kŕmi platbami za energie, a zároveň s ním bojuje. Je pravda, že bez vojenskej podpory by Ukrajina útok Ruska neprežila, no európske štáty by prostriedky na vlastné vyzbrojovanie mali skôr využiť na životne dôležitú sociálno-ekologickú transformáciu ekonomiky. Investície by nemali putovať do samoúčelnej a nekonečnej militarizácie, ale do zelených projektov budujúcich novú udržateľnú a proti klimatickej zmene odolnú infraštruktúru.
Príkladom takejto iniciatívy by mohol byť zákon Spojených štátov o obrannej výrobe z roku 1950, na ktorý sa nedávno odvolal americký prezident Joe Biden. Zákon, ktorý pôvodne slúžil ako civilná ochrana pred dosahmi kórejskej vojny, má dnes slúžiť na urýchlenie výroby technológií pre ekologickú energiu. Podpora solárnej energie, tepelných čerpadiel, zateplenia budov, elektrizačných sústav a vodíkových technológií majú podnietiť prechod na nefosílne zdroje energií a zároveň vytvoriť precedens pre šírenie mieru a udržateľnosti namiesto vojny.
Na zredukovanie skleníkových plynov potrebuje EÚ strojnásobiť tempo znižovania emisií CO2. Keďže sa tým evidentne spomalí aj ekonomický rast, bude si prechod vyžadovať férové sociálne kompenzácie. Nebude to však po prvý raz. Po konci studenej vojny prišiel Clinton s vyrovnávacím programom pre bývalých zamestnancov obranného priemyslu, ktorý im pomohol nájsť si novú prácu a podporil alternatívne ekonomické príležitosti. To by mohla byť aj teraz cesta, ako zastaviť vojnu a zamerať sa na dlhodobé riziká, ktorým budú čeliť všetky štáty.