Jedno, čo viem iste, je to, že po období puberty, ktoré prežívala rovnako intenzívne ako detstvo, sa začala u nej prejavovať retardácia (zaostalosť). V posledných časoch jej hlavná diagnóza.
Čím som starší, tým viac si uvedomujem zmysel Slovákov pre mýty a zjednodušovanie. Podľa jedného z najrozšírenejších bol problémom Slovenska Vladimír Mečiar. Ak by to bola pravda, muselo by byť dnes Slovensko druhým Švajčiarskom, lebo bývalý premiér je už nejaké to desaťročie politickým dôchodcom.
Problém Slovenska nebol a nie je ani Robert Fico. Podľa ostatného prieskumu tretí najdôveryhodnejší slovenský politik. (Bez novinárov a ich každodennej nadpráce by sa mu to podarilo len ťažko.)
Problémom Slovenska sú dlhodobo tí, ktorí nie sú v ničom iní a lepší ako ľudia, na ktorých ukazujú prstom. Slovensku chýba jasná alternatíva k všadeprítomnej neschopnosti a amaterizmu. Neprofesionalite. Zlo sa dá poraziť jediným spôsobom – že sa staneme jeho alternatívou. A to sa na Slovensku nedarí.
Nekompetentní politici akoby pozbieraní z tých najnižších lokálov spoločnosti nehanebne rozkladajú republiku v priamom prenose. V rozvrate je nielen domáca politika, ale i tá zahraničná. Slovník veľvyslancov na sociálnych sieťach pripomína krčmové vyjadrenia komentátorov „mainstreamových“ denníkov. Sú z nich aktivisti.
Problémom Slovenska sú dlhodobo tí, ktorí nie sú v ničom iní a lepší ako ľudia, na ktorých ukazujú prstom. Slovensku chýba jasná alternatíva k všadeprítomnej neschopnosti a amaterizmu. Neprofesionalite. Zlo sa dá poraziť jediným spôsobom – že sa staneme jeho alternatívou. A to sa na Slovensku nedarí.
Od diplomatov a politikov sa očakáva, že budú riešiť problémy. Nie ich vyrábať a kumulovať. Ich jazyk zhrubol. Podobne ako jazyk novinárov. Prestal byť rozdiel medzi komentárom a hejtovaním na facebooku. Rozdávanie nálepiek sa stalo národnou disciplínou. Kto aspoň raz nenazval toho druhého fašistom – nie je „in“. Nebezpečnosť nadužívania tohto označenia by sme si mali uvedomiť skôr, než nám začnú funieť za krkom v čiernych čižmách, s vyholenou hlavou a zbraňou v ruke skutoční fašisti.
Čo takéto zjednodušenie spraví v hlavách pospolitého ľudu? „O politikovi, ktorého som volil, vravia, že je fašista. Fašista je v parlamente. Byť fašistom je OK. Aj ja budem fašista. V mene poriadku a silnej ruky.“ Je chybou myslieť si, že nárok zjednodušovať má iba politik a novinár. Národ nás po tejto zime môže presvedčiť o opaku. Demokrati sa majú právom čoho obávať. Stávajú sa hrobármi demokracie.
Zo Slovenska sa za tri desaťročia stala krajina bez rešpektu vlastných ľudí i okolia. Aktivity susedného Maďarska, pokiaľ ide o skupovanie pôdy a nehnuteľností len potvrdzujú, že nie je u nás koho rešpektovať. Koho si vážiť.
Najnovšia iniciatíva Rakúska a Českej republiky zaviesť kontroly na hraniciach so Slovenskom dokazuje našu bezzubosť. Zaiste, nelegálna migrácia je problém, v ktorom nie sme sami. No český minister vnútra Vít Rakušan smerom k Slovensku naznačil, že „diplomatickými krokmi sme nedosiahli také úspechy, ako sme očakávali“. Priznal, že opakovane žiadal ministra Mikulca, „aby slovenská strana plnila to, čo vyplýva z medzinárodných zmlúv, predovšetkým, ak je zistené, že daná osoba prichádza zo Slovenska, aby sa tam následne vrátila“.
Slovensko bytostne potrebuje plán. Víziu. Sebavedomú domácu a zahraničnú politiku. Začať by sme mohli napríklad obnovením spoločných zasadnutí českej a slovenskej vlády. Aby si nás vážili vlastní ľudia aj susedia, nestačí hovoriť veľké slová. Robiť veľké gestá. A už vôbec nestačí papagájovať reči iných. Sebavedomie sa rodí z poznania seba samých a tých, v čele ktorých stojíme. Ku ktorým sme poslaní.
Hlavný nedostatok je v hlavách mocných. Salónnych politikov a salónnych novinárov, ktorí v ťažkých časoch zabávajú niekoľko dní národ pästnými súbojmi dvoch poslankýň parlamentu v nočnom klube. Akoby nebolo na Slovensku čo iné riešiť. Treba azda ešte väčší dôkaz o jeho retardovanosti?
Keď som pri príležitosti 18 rokov Slovenskej republiky robil knižný rozhovor s tromi prezidentmi, Michal Kováč kládol dôraz na človeka. „Nebudem hovoriť o ekonomických potrebách, tých je veľa. Vedúci činitelia krajiny by sa mali začať zamýšľať nad tým, ako vnášať dobro a pokoj do vzájomných domácich i medzinárodných vzťahov. Za cieľ by sme si všetci mali dať človeka. Statočného človeka, pracovitého a morálne založeného občana. Aby sa o Slovensku hovorilo ako o krajine, v ktorej žijú dobrí ľudia. To je v našich silách. Nepotrebujeme na to žiadnu techniku ani vedu, nič výnimočné. Keď je dobré vedenie, dobrý príklad, prenesie sa to aj na ľudí. A potom prídu na rad ekonomické a ďalšie otázky.“
Platilo to vtedy a platí to aj dnes. Návrat k človeku je naša záchrana. Budúcnosť. Na úrovni politikov. Novinárov. Celej spoločnosti.
Inak hrozí, že raz 1. januára nebude čo oslavovať. Zaostalá republika proste skončí. Ako niečo nepotrebné a neužitočné. Čo neobstálo v konkurencii iných. Životaschopných.