Každý chce vyhrať či aspoň uspieť vo voľbách, najlepšie len a len osočovaním toho druhého. Ba občas aj babskými bitkami poslankýň v baroch, bitkami, o ktorých som si doteraz myslel, že sú vyhradené výlučne len pre žiarlivé sokyne… Niet tu jedinej politickej strany, ktorá by predstavila, aké Slovensko chce. Obraz, jednoduchý obraz, ako by slovenské mestá, dediny, chotáre, továrne, príroda mali vyzerať; aké práva by mal mať náš zamestnanec, robotník, pacient, študent… aby mohli viesť dôstojný život a neupadnúť do chudoby. Rovnako žena matka a dôchodca…
Rebel
Hubárska sezóna je v plnom prúde, a tak počas dlhých prechádzok premýšľam o všeličom. Aj o Vladovi Mináčovi, lebo na huby chodím za Studienku, v ktorej baťko trávil posledné roky života. A obšťastňoval nás krátkymi esejami. Ale brilantnými. Trochu som si ich zasa prelistoval, pripomenul si, že by sa baťko bol dožil v týchto dňoch už storočia. Doprial by som mu to!
Mináč bol rebel, nonkonformista, ale nie taký, na akých sme dnes zvyknutí, nie taký, čo vidí všetko negatívne, čierne, zlostne, nenávistne; nie, baťko bol rebel kritický, vynachádzavý, bytostne ne- a proti-malomeštiacky. Áno, dnes namiesto neúprosnej kritiky malomeštiactva (aj v nás samotných) v jeho všemožných formách – sa stala priam módnou chvála „strednej vrstvy“. Nič proti konkrétnym ľuďom, malo- i veľkomešťanom. Celá slovenská literatúra 20. storočia je práve britkým výsmechom istého spôsobu života, hodnôt a správania hodných opovrhnutia; a tieto formy malomeštiactva sa po nežnej revolúcii (baťko ju vždy uvádzal ako Udalosť) začali velebiť ako pilier demokracie, ktorým má byť „stredná trieda“.
Kritika malomeštiactva sa vytratila, preto vlastne dnes nemáme tie naše preslávené „estrády“, ten rezavý a pálivý humor Lasicu a Satinského: humor, ktorý nebol ani tak protirežimový ako výsmech ľudskej malosti a hlúposti. Ešte za Mečiara sme mali aspoň protimečiarovskú politickú satiru. Dnes už len nekonečné množstvo prebratých „formátov“, ktoré majú veru pramálo s našou skutočnosťou. Kritiku malomeštiactva nenahradia žiadne boje proti dezinformáciám ani konšpiráciám.
Mináč bol veľmajstrom v eseji. Rozbíjal konvencie, zabehané formulky, ktorými si interpretujeme vlastný život aj ostatných; desakralizoval, a to nekompromisne, všetky zbožštené postavy pred- aj ponovembrovej politickej operety.
To, čoho boli L+S majstrami v humore, toho bol Mináč veľmajstrom v eseji. Rozbíjal konvencie, zabehané formulky, ktorými si interpretujeme vlastný život aj ostatných; desakralizoval, a to nekompromisne, všetky zbožštené postavy pred- aj ponovembrovej politickej operety. Od počiatku som mal k Mináčovi dôveru, aj pre jeho otvorenosť.
Mináč a starokomunisti
V Klube spisovateľov sme ako začínajúci autori hundrali na vydavateľskú cenzúru a baťko hneď hlasno a bodro poznamenal: Veď Pezlár by bol najradšej, keby ani slnko nevyšlo. Bol členom ÚV KSS, no nemal dobré slovo pre svojich spolustraníkov. A nie pre malicherné prieky, ale preto, lebo bytostne cítil, že sú starým haraburdím, ktoré na nové civilizačné výzvy nestačí. Pridal sa k „zeleným“ a Bratislave Nahlas; ale vrcholom bol jeho parlamentný útok na Jakešovu tzv. dvojjedinú ústavu: ktorá bola popretím a nie rozvinutím federalizmu, ktorý sme si vydobyli v dubčekovskej jari 1968. A len mimochodom, ktorej patrónom bol Marián Čalfa, normalizačný komunista designovaný Občianskym fórom na federálneho premiéra…
V prvej polovici roku '89 som sa pustil do prípravy koncepčného programu politickej reformy slovenskej spoločnosti a obiehal som ľudí na podporu tejto myšlienky. V celom disente, ale hľadal som aj opozíciu v KSS. Čo-to sa hovorilo o Viliamovi Plevzovi. Atmosféra medzi intelektuálmi-komunistami bola výsostne kritická, hlavne v okruhu ľudí, ktorí pracovali na prognózach česko-slovenskej spoločnosti. Plevza na rôznych konferenciách vystupoval otvorene aj tvrdo, intelektuálom v čase perestrojky už nemohla voňať znehybnená, strnulá verchuška.
A bol tu baťko Vlado Mináč: navštívil som ho bez rozpakov v Matici slovenskej, ktorej vtedy predsedal. Podstrčil som mu lístok s textom „či nás neodpočúvajú“, na čo mi baťko bodro povedal, že „oni“ sú takí sprostí, že aj keby odpočúvali, nič im to nepovie, veď on do nich otvorene hučí na ústrednom výbore už pár rokov – a nič. S mojím programom okamžite súhlasil, „podpíšem bezevšeho, veď mňa majú v tom ÚV už aj tak za blázna, stále niečo podpisujem, repcem, asi tam už aj prestanem chodiť…“ vyhŕkol so smiechom. Požiadal som ho, aby mi poradil niekoho z najvyšších v KSS, s ktorými by sa dalo rátať, ktorí by sa dali presvedčiť, získať: „Pán Zala, to sú tupci, akých si neviete predstaviť, ba ani vám to neradím. Skúste skôr ministrov, takého Čiča…, dovidenia.“
Národný filozof
Pravda, ako filozof som si najviac vždy cenil Mináčove dejinno-filozofické úvahy. Niet tu priestoru na ich rozbor, no Mináč bol skvelým národným filozofom. Ale nikdy nebol nacionalistom. A keď, tak presne takým, ako som aj ja: protiľudáckym, pokrokovým, proeurópskym. (Len baťko si od vojny niesol v sebe tú nedôveru k Nemcom, ktorú musel mať ako muž Povstania a väzeň koncentráku Mauthausen.) Nešetril ľudákov, ani tých navracajúcich sa z emigrácie po Udalosti 1989, ani cirkev, ani komunistov, ani mojich sociálnych demokratov. Ale nie tak, že by osočoval, znevažoval, ale tak, že vždy našiel slabinu a navádzal odstrániť, prekonať ju…
Oh, koľko by sa ešte dalo o baťkovi povedať. Sedávali sme často spolu v Klube spisovateľov, kde som bol pravidelným stravníkom. Tvrdé debaty. Baťko bol a zostal vo svojom hodnotovom ideáli komunistom, ale v praktickej politike fandil sociálnej demokracii, aj tej mojej, aj Weissovmu silu o sociáldemokratizáciu KSS…