Igor Matovič kvôli peniazom pre rodiny obetoval vlastnú vládu, čo by nebola škoda, keby to neprehĺbilo chaos v republike a neschopnosť štátu operatívne a efektívne reagovať na bezprecedentnú energetickú krízu. A keby jeho „rodinný balíček“ skutočne pomohol. Lenže nepomôže, ani keď ho Ústavný súd nezruší. Rozhodne nie rodinám s nízkymi príjmami a s viacerými deťmi.
V prvom rade preto, lebo všetko, čo pracujúci rodičia získajú zvýšením prídavkov a znížením daní, pohltia rastúce ceny potravín, energií a vody, oblečenia a dopravy. Ba rastúce ceny príjmy z „rodinného balíčka“ prevýšia. Neschopnosť vlády kontrolovať ceny energií pre podniky navyše zvýši nezamestnanosť a ohrozí rast platov, ktoré nákladmi na energie vyšťavené firmy nedokážu zvyšovať ani o úroveň inflácie. Keby sa vládna koalícia namiesto bojov o „rodinný balíček“ sústreďovala na reguláciu cien energií, dnes by rodiny nečelili ohrozeniu, aké ešte nikto nezažil, a s akým si nedokážu poradiť. V júni už pritom situácia s energiami bola zrejmá.
Je to aktuálny a rukolapný príklad, že oveľa efektívnejšie rodiny s deťmi podporí systémová štátna pomoc. Opakované analýzy OECD dokazujú, že účinnejšie než finančné stimuly sú pre rodiny s deťmi dostupné služby. Dostupné z hľadiska ich ceny a ich reálnej využiteľnosti. Vyspelé európske štáty napríklad pred príspevkom na materskú školu uprednostňujú hustú sieť kvalitných verejných predškolských zariadení za symbolický poplatok. A ak si ani ten rodina dovoliť nemôže, radšej jej ho odpustia, než vykryjú príspevkom.
Keby sa vládna koalícia namiesto bojov o „rodinný balíček“ sústreďovala na reguláciu cien energií, dnes by rodiny nečelili ohrozeniu, aké ešte nikto nezažil, a s akým si nedokážu poradiť.
To isté platí o celom školstve alebo mimoškolskej činnosti či doprave. Je pravda, že len máločo je naozaj zadarmo, no z hľadiska príjmov a iných výdavkov sú poplatky nastavené tak, aby nepredstavovali záťaž pre rodinné rozpočty. Cena, vzdialenosť, náklady či čas potrebný na jej prekonanie potom nepredstavujú prekážku, aby deti chodili do škôlky či na krúžky. Rodičia dokážu vyvážene kombinovať súkromné a pracovné povinnosti bez hrozby straty zamestnania a stresov, ktoré sa negatívne prejavia na kvalite vzťahov v rodinách.
Hoci v skutočnosti nič nie je zadarmo, prístup k lacným či bezplatným službám má silný psychologický efekt. Nielen búra zábrany, ale priamo motivuje k ich využívaniu. Najmä nízkopríjmové rodiny. Chudobní ľudia každé euro navyše „investujú“ do spotreby, nie do budúcnosti (detí). Ich aktuálne potreby totiž predstavujú neodolateľný tlak a neistota budúcnosti zasa takú záťaž, že ju nedokážu systematicky zohľadniť. Na čo asi myslíte, keď sa večer v zime stratíte v lese? Na to, ako sa rýchlo dostať domov za každú cenu, alebo si najskôr prerátate, aké výdavky vás čakajú, ak si pri tom poškodíte topánky a bundu a premýšľate, či na to budete mať a ak nie, ako na to zarobíte?
Prirodzene, môže nastať situácia, že rodiny skutočne potrebujú peniaze. Ako každý, ak je vystavený prudkému zlomu v príjmoch alebo vo výdavkoch. Aj Hlas-SD teraz navrhuje „keš“. Ale takáto pomoc je efektívna iba ako jednorazová, ak sa viaže na riešenie konkrétnej životnej situácie, ktorá rodinám jednorazovo zvýši výdavky. Každému je jasné, že napríklad nástup do školy je zlomovým momentom aj z hľadiska nákladov. A momentálne čelia zlomu vo výdavkoch úplne všetci. Preto aj vyspelé štáty siahli k priamej finančnej dotácii. Ale neurobili z nej trvalý príspevok.
A keď už politici toľko hovoria o adresnosti, mali by konečne myslieť aj na rodičov vysokoškolákov. V Rakúsku sú prídavky na deti odstupňované podľa veku a na 20-ročného študenta štát prispieva takmer o polovicu viac než na najmenšie deti. Naša vláda nezaopatrené deti na vysokých školách pri všetkých svojich opatreniach úplne ignoruje. Argument, že si môžu privyrobiť, je nespravodlivý, lebo hoci to študenti aj tak bežne robia, mali by myslieť na štúdium, a nie trápiť sa, kde by si zarobili. Kvalitní absolventi totiž štátu prinesú v budúcnosti viac, než koľko na nich dnes vláda ušetrí.