Názory na vojnu zahŕňajú dve jasne odlíšené roviny. Prvá sa týka vysvetlení prebiehajúcich udalostí. V druhej sa hovorí o vplyvoch na oblasť Latinskej Ameriky z krátkodobého a dlhodobého hľadiska. Pozrime sa na obe roviny trochu podrobnejšie.
Pokusy vysvetliť konflikty
Vo všeobecnosti sa diskusie v Latinskej Amerike od začiatku konfliktu snažili vyhnúť zjednodušujúcim vysvetleniam. Časť médií opakuje predstavu, ktorá je najrozšírenejšia na Západe: Krajina, ktorej vládne autokrat, začala dobyvateľskú vojnu v susednej krajine. Väčšina novinárskych kroník a akademických debát však vníma oveľa zložitejšiu zápletku, ktorá vznikla v dlhodobom historickom vývoji. V ňom zohráva úlohu dlhý a zložitý vzťah medzi Ruskom a Ukrajinou, prítomný aj v sovietskom režime. Strategická poloha Ukrajiny, Čierneho mora a Krymského polostrova sú dôležitou osou analýzy. Hlavná pozornosť sa však sústreďuje na medzinárodnú politickú scénu po skončení studenej vojny. Z tohto pohľadu sa za aktérov nepovažujú len dve priamo zapojené krajiny, ale aj Spojené štáty americké, Európska únia, NATO a Čína.
Ukrajina sa vníma ako terén sporu, ktorý ju ďaleko presahuje a ktorý sa rozvíja od pádu železnej opony. Spojené štáty americké sa následne upevnili ako hegemónna veľmoc, ktorá svoje záujem presadzuje v medzinárodnom poriadku bez akýchkoľvek obmedzení. Tento poriadok začal v novom tisícročí postupne praskať vzhľadom na pokrok Číny v ekonomickej rovine a Ruska vo vojenskej a v strategickej rovine. Mimoriadny význam mala čínska Hodvábna cesta a význam Ruska ako dodávateľa fosílnych palív v západnej Európe, ktorá je hlavným spojencom USA. Práve vývoj tohto sporu je v centre latinskoamerických diskusií oveľa viac ako ruské zámery vo vzťahu k Ukrajine.
V Latinskej Amerike sa dá jasne vnímať vplyv skúseností regiónu, v ktorom USA uplatňujú svoju strategickú váhu a silu bez ohľadu na vôľu a právo na sebaurčenie vízií samotného „zadného dvora“, za ktorý Latinskú Ameriku USA historicky považujú.
Kto je však agresor a kto napadnutý? Bývalý uruguajský prezident José Mujica prednedávnom zdôraznil zodpovednosť Európskej únie za to, že po zániku Sovietskeho zväzu nedokázala a neusilovala sa o integráciu Ruska do regionálnej stratégie. Veľká časť diskusií sa však zakladá na analýze udalostí na Ukrajine v rokoch 2011 až 2014, keď sa Rusko upevňovalo ako významný aktér medzinárodnej geopolitiky a USA začali starého nepriateľa zámerne a systematicky izolovať.
Eskalácia konfliktu o Taiwan je pre mnohé latinskoamerické kruhy súčasťou dodatočného článku v stratégii USA, ktoré sú pripravené postaviť sa dvom potenciálnym vyzývateľom svojej hegemónie v čase, keď sa to ešte zdá možné. Odkladanie konfliktu v čase, keď sa zdá, že jedna mocnosť upadá a ďalšie dve stúpajú, by bolo pre záujmy USA smrtonosné. Bolo by to však aj veľmi riskantné, pretože by to mohlo podnietiť Čínu a Rusko k vytvoreniu strategickej aliancie.
V Latinskej Amerike sa dá jasne vnímať vplyv skúseností regiónu, v ktorom USA uplatňujú svoju strategickú váhu a silu bez ohľadu na vôľu a právo na sebaurčenie vízií samotného „zadného dvora“, za ktorý Latinskú Ameriku USA historicky považujú. Podnes platné embargo voči Kube či konfrontácia s venezuelským režimom sú viditeľnou súčasťou hry, ktorá aj v nedávnej dobe zahŕňala aj podporu novej série tradičných či jemných prevratov (v Bolívii, Hondurase či Brazílii) či okysličovanie, alebo, naopak, finančné dusenie podľa potreby USA ako v prípade Argentíny.
Vnútorný vplyv
V týchto chvíľach vzniká mnoho analýz priameho dosahu vojny, ktorý sa prejavuje najmä v ekonomickej rovine. Blokáda Ruska a ťažkosti Ukrajiny pri udržiavaní exportu znamenajú pre mnohé latinskoamerické krajiny silný impulz na vlastný export. Producentské krajiny ropy ako Venezuela, Mexiko alebo Ekvádor majú z cien ropy a plynu neočakávané zisky. To isté sa deje s ťažbou nekonvenčných uhľovodíkov extrahovaných frakovaním ako v Argentíne. Situáciu využíva aj export obilnín a olejnín.
Nie všetko je však ružové. Na jednej strane je viacero krajín závislých od agrochemikálií, ktoré samy nevyrábajú a ktorých ceny enormne vzrástli. Podobne aj ceny potravín a palív spustili inflačnú koridu, ktorá hrozí rozpútaním potravinovej katastrofy v najchudobnejších sektoroch spoločnosti. To odhŕňa závoj na tvárach skutočných víťazoch konfliktu v regióne. Nimi je malá skupina veľkých miestnych a nadnárodných spoločností, ktorým sa podarilo ešte viac polarizovať už aj tak veľmi nerovnomerné rozdelenie príjmov.
Z tohto dôvodu vojna (a pandémia, ktorá jej predchádzala) umožnila oživiť diskusie o rozdeľovaní príjmov a potrebe štátnych regulácií, ktoré sa po vyčerpaní rôznych skúseností ľudových vlád v polovici minulého desaťročia zdali nefunkčné. Vojna tak nezostáva v histórii Latinskej Ameriky nepovšimnutá. Je totiž priamo ponorená aj do geopolitických zmien, o ktorých sme hovorili na začiatku.