Ďalšia mobilizácia nevojakov, podvodné referendá na okupovaných územiach, opakované zatýkania protestujúcich a represie. Zdá sa, že Putin pokračuje vo svojej bezohľadnej šachovej partii. Rozdiel oproti februáru je ten, že sa v koncovke dostal do nevýhody ťahu, takže hocijaký krok, ktorý režim spraví, ho dostane do väčších a väčších problémov.
Pochopiteľne si nemôže dovoliť stiahnuť vojská z okupovaných území, pretože by to znamenalo priznanie prehry. Vládnuce kruhy sú si vedomé, že porážka vo vojne by viedla k ich pádu a zásadnej politickej zmene. Preto sú ochotné pokračovať vo vojenskom ťažení bez ohľadu na ľudské životy a ekonomické škody. Špirála násilia, ktorú rozpútali, im nedovoľuje vrátiť sa do bodu spred ukrajinskej krízy.
Samozrejme, v roku 2014 došlo zo strany ukrajinského štátu k porušovaniu ľudských práv (hlavne voči občanom juhovýchodu krajiny – v Donecku, Luhansku, Charkove a Odese) vrátane pochybnej snahy potlačiť na verejnosti ruský jazyk. Dnes sa však ruština otvorene používa, a používajú ju dokonca aj predstavitelia novej kyjevskej vlády.
Na začiatku vojny nemala Putinova vláda žiadne územné nároky či požiadavky. Obmedzila sa na tvrdenie, že na Ukrajine vládnu „nacisti“. Príčinou toho bolo, že skutočnými dôvodmi pre začatie invázie neboli medzinárodné vzťahy, ale domáca kríza Putinovho režimu. Malá víťazná vojna mala vládcovi zvýšiť klesajúcu popularitu, no plán nevyšiel, takže mu ostáva iba udržiavať vojnu v chode.
Malá víťazná vojna mala Putinovi zvýšiť klesajúcu popularitu, no plán nevyšiel, takže mu ostáva iba udržiavať vojnu v chode.
Vlna nacionalistickej propagandy, ktorú dal do pohybu, si žiada pokračovanie. Práve vinou propagandy sa ruskí vojaci dopúšťajú zverstiev voči obyvateľom Ukrajiny, keďže sa domnievajú, že ju oslobodzujú od nacizmu. Ako odhalili prepisy ich súkromných telefonátov, chlapci naverbovaní do boja „za matku Rus“ rozčarovane referujú domov, že vojna je márna a počas svojho vyčíňania na žiadneho fašistu nenarazili.
Bežní Rusi však vojnu nepodporujú. Doterajšia opozícia proti nej bola zakaždým násilne potlačená alebo odignorovaná. Do niektorých protestov proti režimu boli zapojené celé mestá, pričom kampane trvajúce celé mesiace nepoľavovali ani navzdory tvrdej represii. Mierumilovné protesty však nie sú pre diktatúry ohrozením, ako niektorí predpokladali. Prieskumy zo začiatku vojny tiež ukázali, že väčšina obyvateľstva podporuje rýchle ukončenie vojenských aktivít.
Byť proti Putinovmu režimu teda znamená nespájať ho s ruskou spoločnosťou a kultúrou. Požiadavka na mier s Ruskom by zároveň mala obsahovať stiahnutie jednotiek do stavu z 23. februára, v opačnom prípade by sa z nej stala podpora agresie a uznanie „práva“ jedného štátu zmocniť sa územia iného štátu. V takejto situácii nehrá rolu, čo si myslíme o predstaviteľoch Ukrajiny, ide totiž o porušenie štátnej suverenity, ako aj práv a slobôd obyvateľstva, ktoré tam žije a ktorého sa na názor nikto nepýtal.
Je zarážajúce, že západní politickí komentátori od Kissingera po Chomského pripúšťajú revíziu hraníc cudzej krajiny bez toho, aby zohľadňovali, čo si prajú jej obyvatelia. Ide o klasický príklad koloniálneho myslenia, ktoré neuznáva právo domáceho obyvateľstva zvoliť si vlastný osud. Ak by malo dôjsť k dohode medzi Putinom a Západom, prečo by sa takáto dohoda mala udiať na úkor Ukrajiny? Prečo by sa Rusku v rámci mierového procesu nemalo namiesto Chersonu navrhnúť vrátenie pôvodného územia americkej Aljašky?
Vývoj situácie na Ukrajine naznačuje, že Putinov režim tu nebude naveky. Západné elity by na čele Ruska, pochopiteľne, opäť uvítali jedného človeka, s ktorým by mohli hladko obchodovať s bohatými zdrojmi krajiny. Teda zachovali by putinizmus bez Putina. To by znamenalo pokračovať vo vláde, ktorá tu bola doposiaľ. O rozsahu zmien by však mali rozhodnúť tamojší obyvatelia. Tak ako na Ukrajine.