Koaličná kríza: Dlhý čas odpočítavania

Ľudia, ktorí zažili perestrojku, si možno ešte budú pamätať konštatovanie: „Nizy ne chotiat a verchi ne mogut“. Inak povedané, stav, keď už najvyššie poschodia moci stratili nielen akúkoľvek morálnu legitimitu vládnuť, ale aj schopnosť čokoľvek z ohlasovaných zámerov presadiť a vice versa, „ľud“ už o pokračovanie dovtedajšej vládnej garnitúry a ani o jej politické zámery nestál.

13.10.2022 14:00
debata (1)

Koaličnú krízu, ktorú prežívame už takmer štyri mesiace, či presnejšie povedané od personálnej rošády medzi Igorom Matovičom a Eduardom Hegerom, môžeme pokojne označiť za politickú paralýzu. Opozícia síce nie je schopná presadiť odvolanie ministra financií, ale ani koaličná menšina nie je schopná zabezpečiť funkčnosť parlamentu, ktorý sa iba občas zíde vtedy, keď sa zísť má.

Za normálnych čias by podobné situácie boli súčasťou európskeho politického folklóru, dokonca aj keby bolo blokované prijatie štátneho rozpočtu, nie však v situácii, keď takéto správanie koaličných partnerov evokuje snahu o únik pred zodpovednosťou za riešenie problémov súvisiacich s energetickou krízou, hoci aj najvyšší predstavitelia vlády pripúšťajú možnosť kolapsu slovenskej ekonomiky.

Koaličné strany boli budované ako strany personálneho typu, pričom azda s výnimkou pokusu o stranu exprezidenta Andreja Kisku, aj ako strany politických podnikateľov, s minimálnou členskou základňou, odbornými skupinami či regionálnymi štruktúrami. Skúsenosť s ich dvaapolročným vládnutím ukázala, že pokiaľ sa zoskupenia podobného typu nezmenia na strany s demokratickými mechanizmami rozhodovania, prichádza problém. Dnes ho má celá krajina, keďže strany podobného typu dokážu byť vysoko efektívne pri mobilizácii voličov prostredníctvom kampaní v médiách a na sociálnych sieťach, nedokážu však vládnuť.

Nemajú totiž ani jasne definovaný hodnotový rámec, ani zázemie v občianskej spoločnosti, spätnú väzbu od svojich členov, ale ani dostatočné odborné zázemie, aby boli schopné reagovať na komplexné výzvy, ktoré vládnutie prináša. Na druhej strane, v nadštandardnej miere sa sústreďujú na politický marketing, ktorý zatieňuje všetky ostatné aspekty politiky. Roky sa sústreďovali na veľmi často oprávnenú kritiku štýlu vládnutia Roberta Fica a Smeru-SD, táto kritika však nebola sprevádzaná budovaním obsahovej alternatívy. V konečnom dôsledku tam, kde takéto strany obsadili kľúčové pozície politickými osobnosťami, sa prezentujú ako zarážajúco nekompetentné. Tam, kde siahli po bezpartajných odborníkoch, je otázne, do akej miery majú politickú podporu od strán, ktoré ich nominovali. Napokon zo zúfalstva a v snahe uspokojiť ambície svojich členov sa štátnym tajomníkom rezortu diplomacie stane človek, ktorého skúsenosti s politikou nie sú ani tri roky, ak nerátame štvorročné predsedovanie v marginálnej mládežníckej organizácii.

Hoci tieto strany boli a sú budované okolo osobností svojich lídrov, toto puto zlyháva vtedy, keď už lojalita voči lídrovi nie je garanciou poslaneckého mandátu v budúcom volebnom období. To je rozbuškou rozkladu strán, ako napríklad v prípade Za ľudí, alebo postupného odchodu poslancov ako v prípade OĽaNO. V strane Sme rodina zas pôsobí poslanec, ktorý sa síce hlási ku koalícii a aj k svojej strane, nie však ku koaličnej zmluve. Na drahé nevesty sa tak začínajú hrať už nielen strany, ale aj ich jednotliví poslanci, ktorí politiku vnímajú ako prácu raz pre jednu, potom zas pre inú „eseročku“. Napokon Sloboda a Solidarita, ktorá sa chcela prezentovať ako „hlas rozumu“ vo vládnej koalícii, chce byť aj tvrdou opozíciou, ale nie zas úplne tvrdou, pričom jej podpredseda by chcel mať zelenú kartu pri podpore vládnej koalície, z ktorej pred niekoľkými týždňami jeho strana odišla bez toho, že by proti tomuto kroku verejne protestoval. Jej ďalšia tvár ponuku na vedenie strany zdvorilo odmietla. Nezdá sa, že by koaličným stranám čokoľvek ešte mohlo pomôcť získať stratené sympatie voličov. Prieskumy verejnej mienky nasvedčujú, že v prípade SaS tejto strane veľmi nepomohol ani odchod z koalície.

V tejto situácii ani opozícia nemusela vyvinúť žiadne väčšie úsilie, aby sa sympatie verejnosti preklopili na jej stranu. Samotná existencia Matovičovej a Hegerovej vlády sa pre ňu stali najlepšou agitáciou, dokonca zadarmo. Nemusela prehodnocovať dovtedajšiu politiku, ponúkať alternatívne riešenia, stačilo iba, že sa pripomínala o svojej existencii. V prípade Hlasu Petra Pellegriniho sa zdá, že dokonca nemusí robiť ani to.

Slovenská spoločnosť platí daň za to, že akceptovala infantilný prístup k politike, v ktorej, podobne ako v rozprávkach, bojujú proti sebe nie rôzne hodnoty, záujmy či sociálne skupiny, ale sily „dobra“ a „zla“.

Priestor pre širšiu politickú dohodu je pritom zablokovaný v dôsledku averzie dvoch znepriatelených táborov. Slovenská spoločnosť platí daň za to, že akceptovala infantilný prístup k politike, v ktorej, podobne ako v rozprávkach, bojujú proti sebe nie rôzne hodnoty, záujmy či sociálne skupiny, ale sily „dobra“ a „zla“. Dnešná politická kríza ukazuje na nutnosť širšej politickej dohody nielen pre odblokovanie parlamentu, ale aj pre zachovanie sociálneho mieru v podmienkach, keď možnosti dialógu a minimálnej zhody medzi dvoma základnými politickými tábormi sú rádovo nižšie ako to bolo nielen v roku 2016, ale aj kedykoľvek v minulosti, dokonca asi aj v rokoch 1994 – 1998.

Demokracia môže fungovať, ak v nej existuje široká (nie nevyhnutne úplná) zhoda v otázkach pravidiel hry a geopolitického smerovania krajiny. Inak sa začína odpočítavanie. Budeme radi, ak budeme odpočítavať iba do predčasných volieb, ktoré určite nebudú poslednými predčasnými voľbami, alebo do celkového vyprázdnenia demokracie.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #koalícia #Hegerova vláda
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy