Za 30 rokov plurality ukázali strany viac svoju negatívnu ako pozitívnu tvár – aj na tomto fakte je založená túžba ľudí po silných vodcoch, osobnostiach, ktoré viac ako strany stelesňujú nejakú nádej. A práve manipulačná a nedôveryhodná politika strán (vrátane výberu osôb, ktoré ich reprezentujú) je aj tou pravou príčinou, prečo sú občania sklamaní z demokracie.
Temný obraz
Lebo aj to, že parlamentná a vládna politika, povedané jednoducho, je „pod psa“, je výsledkom toho, koho strany do štátnych funkcií dosadzujú. Raz sú to vagabundi podvádzajúci v privatizácii, potom cynickí asociálni reformátori, inokedy obyčajní zlodeji napchávajúci si vrecká podvodmi na DPH, inokedy zasa feudálni páni vyberajúci „tribút“ či „mýto“ za poskytnutie nejakej služby, ktorú má štát poskytovať zo zákona; alebo avanturisti hrdí na svoju absolútnu neznalosť riadenia štátu, neznalosť, ktorá nás oberá o miliardy rovnako ako besnenie „oligarchov“… A tak by som mohol pokračovať do nevidím… Napriek tomu – ak chceme žiť v demokracii – nemôžeme na strany rezignovať.
Väčšinou vnímame strany cez ich najvyšších reprezentantov, predsedov: ako tých, čo diktujú politiku i správanie, prideľujú funkcie svojim prívržencom, a samotné strany ako agresívne centrá presadzovania úzkych straníckych záujmov. Ako vriace kotly či kotlíky, v ktorých sa varia budúce škandály, konšpiratívne podrazy, neprehľadné taktiky osobných bojov, rozdeľovanie sfér vplyvu a rozhodovanie o osude toho-ktorého politika. Nuž môže to byť aj tak, ale ten skutočný zmysel strán má byť niekde inde. A, bohužiaľ, u nás sa úplne vytratil. Politické strany sú totiž zákonom určené organizácie, prostredníctvom ktorých sa vytvára štátna moc a jej reprezentácia. Nie sú to žiadne súkromné združenia.
Ideálna predstava
Sú tri oblasti, v ktorých sú strany nezastupiteľné. Musia vypracovať a ponúknuť obyvateľstvu program: aké problémy chce strana riešiť, ako ich chce riešiť a akú má predstavu o podobe a smerovaní krajiny. A vťahovať obyvateľstvo do tvorby vízií a hodnôt. Mali by byť bázou vzdelávania občanov, prostriedkom ich oboznamovania s myšlienkovým kvasom Európy. Na tomto podhubí má vyrastať tretia úloha strán: výber a výchova politických osobností. Ľudí, ktorí sú stelesnením hodnôt, na ktorých strana stojí.
Naše politické strany plnia tieto funkcie len vo veľmi odfarbenej podobe alebo ich neplnia vôbec. Strany tak postupne degenerujú a stávajú sa iba prostriedkom na získavanie politickej moci. A politici tiež len myšlienkovo a hodnotovo prázdnymi súdkami, nemajúc predstavu, čo s touto krajinou urobiť, ale s celkom jasnou predstavou, ako a čím svoj prázdny súdok naplniť. Nie predsavzatia vlády, nie volebné sľuby, nie len osobné vyznania, ale úprimné a trvalé úsilie premeniť politické strany na tvorivé dielne, v ktorých sa pestujú a rozmnožujú hodnoty, vedomosti a z ktorých sa rodia morálne pevné osobnosti s dobrým vzdelaním, so životnými skúsenosťami a schopnosťami riadiť štát – iba to môže byť začiatok skutočnej reformy slovenskej politiky.
Nie utópie, ale tvrdý zákon
Riešením nie je vyvolávať protistranícke nálady ani vkladať utopické nádeje do „nezávislých“ odborníkov (akoby politici nemali byť odborníkmi na riadenie štátu), ani večné ilúzie o výmene generácií, o novej krvi atď.
Zákon stanovuje princípy, na ktorých musia strany fungovať, ale nie dostatočne. Venuje detailnú pozornosť administratívnym a finančným povinnostiam, ale minimálnu pozornosť potrebe a povinnosti strán predkladať občanom transparentné programy, vychovávať politikov schopných riadiť štát a napokon zachovávať prísne vnútrostranícku demokraciu. To sú tri piliere: program, kádre a demokracia. Bez nich strana degraduje na súkromný biznis jej vodcov.
Ak nepristúpime rázne k zmene fungovania politických strán, degradácia nášho verejného života a riadenia štátu bude pokračovať.
Malo by byť povinnosťou parlamentných strán zriadiť think tanky pre tvorbu programov, vzdelávacie centrá pre výchovu politikov. (Iba mimochodom, problémom komunistickej strany nebolo to, že mala stranícke vzdelávanie, ale to, že mala monopol a stala sa štátostranou.) Väčšina rozvinutých demokracií má systém štátnej podpory vzdelávania politikov, aby aspoň tušili, čo to je riadiť štát a riešiť problémy občanov…
My nemáme nič, ale zhola nič. No a napokon vnútrostranícka demokracia. Verejná mienka, predovšetkým mediálna, úplne zlyhala pri sledovaní vnútrostraníckych postupov, pri strážení ich demokratickosti a zákonnosti; čo je o to horšie, že tu sa rodia politické praktiky, ktoré sa prenášajú do celého spoločenského života. Aj tu potrebujeme revíziu zákona: tak, aby pravidlá vnútrostraníckej demokracie boli presne stanovené zákonom a zákonom vymožiteľné, aby sa každý člen strany, ktorý má pochybnosť o demokratickom postupe, mohol obrátiť na súd, ktorý by vyriekol záväzné rozhodnutie… Ak nepristúpime rázne k zmene fungovania politických strán, degradácia nášho verejného života a riadenia štátu bude pokračovať.