Stará história: Vyčerpaná demokracia uprostred nového sveta

Karel Čapek - veľký prorok svojej doby - napísal v roku 1924 slávnu rozpravu o tom, prečo nie je komunista.

24.10.2022 12:00
debata (13)

Ľudia mali za sebou rozpad monarchie. Vznik republiky s jej neduhmi. S novou vrstvou bohatých i chudobných. Dva roky španielskej chrípky po prvej svetovej vojne urobili s ľudskou psychikou svoje. A to bola veľká hospodárska kríza ešte za dverami. Rovnako ako druhá svetová vojna. Emócie však už boli pustené z reťaze.

Čapek poznal ľudské zmýšľanie. Uvedomoval si nebezpečenstvo, ktoré ohrozovalo krehkú demokraciu – výber ľahšej cesty.

Stačí poznať dejiny vyvoleného národa, aby sme nemuseli byť prekvapení ani dnes. Mojžiš ešte poriadne nedohovoril s Bohom na Sinaji a oni už mali postavené zlaté teľa.

Aj prorok Čapek by sa zrejme čudoval pri predpovedi, že v 21. storočí bude stačiť tomu, kto bude chcieť vyhrať voľby, aby zabezpečil ľuďom jedlo, svetlo a teplo. Suterén Maslowovej pyramídy potrieb. Priviedli nás k nemu demokrati.

Všadeprítomný hnev, frustrácia a beznádej rámcované zlou ekonomickou situáciou a ešte horšími výhľadmi sú reálnym ohrozením demokracie. Sme v podobnej situácii, v akej bola spoločnosť pri nástupe fašizmu. Aj komunizmu.

Jedným z najväčších limitov demokracie je precenenie vlastného národa, čo je schopný a čo už nie je schopný uniesť. Najväčšia slabina demokratov amatérov je nepoznanie tých, ktorým vládnu. A podcenenie tých, ktorých by chceli ovládať.

O budúcnosti spoločnosti rozhoduje v demokracii ktokoľvek. Platí to aj o mužoch a ženách stojacich na jej čele. „Ktokoľvek“ je postrachom demokracie.

Ak sa v demokracii začne udomácňovať strach, jeden jediný správny názor – je to jej koniec. Demokracia nemá totiž nikdy iba jednu jedinú možnosť. Najväčšou devízou a bohatstvom sú pre ňu inakosť, pestrosť, rôznosť. Opozitom je geto.

A potom – absencia dialógu. Ak sa v demokracii začne udomácňovať strach, jeden jediný správny názor – je to jej koniec. Demokracia nemá totiž nikdy iba jednu jedinú možnosť.

Najväčšou devízou a bohatstvom sú pre ňu inakosť, pestrosť, rôznosť. Opozitom je geto. Aj ona ho má. Svoju ulicu. Začína sa zapĺňať disidentmi rôzneho druhu. „Dezolátmi“. Pokiaľ je obsahom tohto slova neutešenosť, žalostnosť a zúfalstvo, naši demokrati sú fabrikou na tento typ ľudskej biedy.

„Keď sa stane posledným slovom komunizmu vládnutie, a nie záchrana, jeho veľkým heslom moc, a nie pomoc", naplnia sa Čapkove slová o konci komunizmu. Platia tiež pre demokraciu. Ani ona nie je imúnna proti úvahám o tom, prečo nebyť demokratom.

Neutešenosť, žalostnosť a zúfalstvo osobného bytia sú našepkávačmi mnohých, ktorí túžia po silnej ruke. Istote. Poriadku. Svete, v ktorom čierna bude zas čierna a biela biela.

Na začiatku konca demokracie nikdy nestojí ľud, ale nezodpovední demokrati v tričkách so vztýčeným prostredníkom, ktorým sa snažia ohúriť svet a ukazujú mu zatiaľ iba chýbajúcu „kinderstube“. Bojím sa, že títo adolescentní aktivisti robia všetko preto, aby sa naplnili slová krajčíra z Krajnej Bystrej, ktoré mi povedal v roku 1996:

„21. storočie bude storočím veľkých a prevratných objavov, politických búrok, sociálnych a generačných nepokojov a v konečnom dôsledku vzkriesením socializmu. Vedecko-technický pokrok síce pomôže zvyšovať výrobu a zisk, ale aj nezamestnanosť a občiansku nespokojnosť. Bez zmeny systému žiadna konferencia ministrov, predsedov vlád alebo prezidentov nič nevyrieši. Dostávame sa do stavu, keď sa pre milióny ľudí stáva život prázdnym a nezmyselným. Otec, syn i vnuk sú bez práce – bez perspektív. Čoraz väčšia sociálna podpora nemôže utlmiť túžbu človeka tvoriť, založiť si rodinu, vychovávať deti, byť užitočný pre spoločnosť a krajinu v nádeji, že po ňom zostane viac ako len kôpka prachu.

Veľké problémy čakajú malé národy a štáty, aby v presadzovanej globalizácii uchránili svoju identitu. Ani veľké mocnosti nezvládnu nové delenie sveta. Boj o trhy, suroviny, úsilie diktovať svoju vôľu ostatným vyvolajú nové konflikty na vyššej úrovni. Už dnes sa USA správajú ako lev v La Fontainovej bájke, kde lev spolu s kozou a jalovicou vytvoria spolok. Lev stanovil jasné pravidlá. Všetko sa bude deliť na štyri diely. Prvý patrí mne, pretože som lev, druhý – pretože som najsilnejší, tretí diel patrí tiež mne, pretože som najstatočnejší, a keby mi niekto nechcel dať štvrtý, zomrie skôr, než sa o niečo pokúsi. Taká bola, je a až do smrti bude morálka kapitalizmu.

Verím, že v nadchádzajúcom storočí sa môžu naplniť nasledujúce slová Júliusa Fučíka: Odíde jeden senilný, šialene smutný starec, ktorý znamená biedu miliónov a v ich záujme musí odísť. Ten starec nie je osoba. Je to starý poriadok. Je to kapitalizmus. Tak ako je prirodzené, že deti pochovajú rodičov, tak kapitalizmus pochovajú tí, ktorých stvoril – robotnícka trieda a vedecko-technická inteligencia.“

Biľakova vidina budúcnosti ma desí. Dnes viac ako včera. Vyrušuje ma to jeho poznanie človeka. Prekvapuje ma nepoznanie demokratov, ktorí k nemu pristupujú s priehrštím veľkých slov a veľkých gest – tak prázdnych a bezmocných. Až naháňajú strach. Ako stará história, na ktorej nie je nič staré. Ako vyčerpaná demokracia uprostred nového sveta, ktorému prestala rozumieť. Vie mu už „len“ vládnuť. Mocne nemocná.

© Autorské práva vyhradené

13 debata chyba
Viac na túto tému: #demokracia #Karel Čapek