Nenávisť – výsledok politiky vytvárania obrazu nepriateľa

Kultúrna vojna miesto dialógu

Diskusia o príčinách útoku na Slovensku, ktoré je voči LGBTI+ najmenej tolerantnou krajinou EÚ, priniesla iba novú vlnu radikalizácie. Tak na strane konzervatívneho tábora, tradične negatívne sa vymedzujúceho voči tzv. genderovej ideológii, ako aj na strane liberálov presadzujúcich túto ideológiu.

Radikálne liberálne krídlo by rezervovaný vzťah veľkej väčšiny slovenskej spoločnosti voči queer ľuďom chcelo zmeniť za pomoci prezidentky hneď a zaraz. Revolučnými krokmi, využívajúc emocionálnu silu hnevu z násilnej smrti dvoch nevinných mladých ľudí aj na uplatňovanie akejsi kolektívnej viny za túto smrť. To vyvoláva u zradikalizovaných konzervatívcov protireakcie v podobe tvrdení o liberálnej inkvizícii či progresívnom extrémizme, ktorý je nebezpečnejší, než ten pravicový. Na sociálnych sieťach sa priam vyrojila záplava vtipov na adresu queer ľudí. Objavili sa aj nenávistné komentáre zosmiešňujúce dvojnásobnú vraždu.

Miesto rozvážneho hľadania postupov, ako sa ochrániť pred recidívami násilia z nenávisti, sa tak rozbehla volebná kampaň založená na radikalizácii postojov za a proti LGBTI+ komunite. Liberálna i konzervatívna agenda sa až hanebne zredukovali na túto otázku. Kultúrna vojna tak prekrýva nepodarené 2,5 – ročné vládnutie konzervatívcov s liberálmi. A pomáha zjednocovaniu roztriešteného konzervatívneho tábora. OĽaNO a Sme rodina fascinované orbánovským konzervativizmom sa v NR SR v tejto vojne spájajú so Smerom-SD a Republikou a mimo parlamentu s KDH. Medzi radikalizujúcim sa liberálnym a konzervatívnym táborom sa sociálnodemokra­tický Hlas zatiaľ zdá byť akousi treťou silou.

Vládnuce elity bez autority

Mimo pozornosti ostáva rastúca vlna hnevu a nenávisti stále viac rozkladajúca našu spoločnosť, ktorá nemá nič spoločné s postojmi ku queer ľuďom, ale vyplýva z narastajúcej sociálnej úzkosti. Prudko stúpol počet ľud, ktorí sa ocitli v pásme chudoby alebo sú ňou priamo ohrození. Strach z budúcnosti zachvátil aj stredné vrstvy a významnú časť podnikateľského sektora. Naša krajina pritom trpí priepastnými rozdielmi medzi mestským a rurálnym prostredím, hlbokými regionálnymi rozdielmi a odcudzením sa elít väčšinovému obyvateľstvu. To všetko v podmienkach chudoby, ak sa porovnávame s priemerom EÚ.

Spoločným zdrojom hnevu sú zlyhávajúce vládnuce politické elity. Utápajú sa vo vulgárne vedených vnútorných sporoch a konfliktoch. Robia politiku prostredníctvom vytvárania obrazu nepriateľa. Stali sa najslabšou a najnedôveryhod­nejšou vládou v histórii. Nie sú schopné využiť moc, ktorú dostali v demokratických voľbách, na racionálne a efektívne manažovanie multikrízy, v ktorej sa Slovensko ocitlo. Stratili neformálnu autoritu v takom bezprecedentnom rozsahu, že sa stali dodatočným rizikovým faktorom. Nie sú schopné zjednocovať a stabilizovať spoločnosť v záujme prekonávania problémov, ktoré na ňu doľahli. Naopak, stali sa vlastnou vinou predmetom pohŕdania a nenávisti zo strany spoluobčanov. Navyše sa bránia vystriedaniu na základe demokratických predčasných volieb, ktoré si žiadajú dve tretiny občanov. Tým len prehlbujú hnev a nenávisť a posilňujú radikalizáciu v spoločnosti. Príkladom je bloger, ktorý po kritike „lumpen-elity“ volá po vodcovi s tvrdou rukou. Teda po demontáži demokracie.

Zlyhanie politiky boja proti zlu

Politici, ktorí sa k moci dostali na základe hesiel o slušnom Slovensku, o unesenom štáte, o očiste od mafie a korupcie, sa rýchlo dostali do pasce. Zabudli, že je neslušné seba samých vyhlasovať za slušných, lebo to je prejav elitárstva a označenie všetkých ostatných s iným názorom za neslušných. A tiež nedomysleli, že ľudia ich budú konfrontovať s ich vlastnými prejavmi neslušnosti, klientelizmu a porušovania princípov právneho štátu. Politika falošného elitárstva a moralizovania na adresu predchodcov skrachovala. Narazila na vlnu hnevu občanov. Tí od politiky čakajú reálne profesionálne výkony v správe štátu a pri riešení ich konkrétnych problémov. A tiež jednotu slov a činov a rovnaký meter na posudzovanie podobných javov. Potvrdili sa slová sociológa Maxa Webera, ktorý politikov varoval pred márnivosťou a opájaním sa mocou, lebo to vedie k dvom hlavným hriechom, ktoré jestvujú v oblasti politiky – k absencii vecnosti a k nezodpovednosti.

Spomeňme si, ako v prezidentskej kampani bilbordy žiadali podporu pre Z. Čaputovú v jej boji so zlom, ktoré predstavoval R. Fico. Prinieslo jej to presvedčivé víťazstvo. Dnes je však ona sama predmetom rovnako manichejského boja dobra so zlom. Úlohy sa vymenili. Potvrdilo sa, že politika je v prvom rade manažovanie reálnych záujmov a že platí Masarykovo heslo „Rozčilení není program.“